Predchádzajúce generácie nám zanechali, napriek našej snahe v 20. storočí zničiť toho čo najviac, veľké množstvo pamiatok a dokladov svojej vyspelosti, európanstva a zručnosti. Je na nás, ako sa o toto dedičstvo postaráme. Je nás päť a pol milióna. Z toho pracuje a platí dane niečo vyše 2,5 milióna. Chodíme okolo rozpadajúcich sa ruín stredovekých hradov, opadávajúcich omietkach renesančných palácov, mali by sme reštaurovať barokové obrazy a ikony, obnovovať drevené chrámy. A to všetko z jedného spoločného koša peňazí. Musíme si položiť niekoľko základných otázok, ktoré nie je ťažké naformulovať, ale ťažšie je pokúsiť sa na ne čo najzodpovednejšie odpovedať. Lebo nie od otázky ale od odpovede závisí, či sa vydáme udržateľnou alebo zase idealistickou cestou.
Prvá otázka znie: Čo všetko na Slovensku v oblasti kultúrneho dedičstva je hodné zachovania a rozvoja? Každému priemernému počtárovi totiž musí byť jasné, že ak sa budeme snažiť ochrániť všetko, čo na Slovensku máme, neochránime nič. Prvou úlohou je teda kategorizácia pamiatok na tie, ktoré majú európsky a celoslovenský význam a tie, ktoré sú regionálne, prípadne miestne významné. Nepochybne je to základ zúrivej debaty a priestor aj pre podpásové údery, ale taká je demokracia. Všetky riešenia musia vzísť z diskusie, z dialógu a zo stretu záujmov. Toho som si vedomá.
Z prvej otázky logicky vyplýva druhá: Kto sa má postarať o naše kultúrne dedičstvo a ako? Skadiaľ majú prísť peniaze na jednotlivé pamiatky? Som presvedčená že o tie, ktoré Európe a svetu predstavujeme ako súčasť nášho európskeho a svetového dedičstva, by sa mal postarať štát a teda ministerstvo kultúry s tým, že ich financovanie by malo byť rozložené medzi prostriedky s fondov EÚ, svetových nadácií a fondov a štátneho rozpočtu. Jednou z hlavných starostí ministra by teda malo byť pritiahnutie a využitie finančných prostriedkov, odbornej pomoci i priam turistického záujmu Európy a sveta o naše pamiatky. Tu je úloha štátu nezastupiteľná. Pri pamiatkach regionálneho či miestneho významu by sme mali mať tú odvahu zveriť ich do starostlivosti regionálnych a miestnych samospráv, mimovládnych organizácií i miestnych nadšencov a podnikateľov a kontrolovať dodržiavanie pravidiel zaobchádzania s nimi. Týmto spôsobom rozložiť pocit zodpovednosti za naše kultúrne dedičstvo medzi čo najširšiu verejnosť a prestať sa hrať na centrálnych svetlonosov národa a jeho dedičstva. Keď som minulý týždeň asistovala pri znovuvysvätení dreveného chrámu z roku 1770 v Miroli, povedala som jednu vetu: ,,Ak miestni obyvatelia nebudú tými, ktorým bude najviac na srdci ležať snaha o ochranu tohto skvostu drevenej architektúry, žiadna centrálna moc ani milovníci drevených chrámov z Bratislavy nebudú môcť zabrániť jeho poškodeniu, úpadku či vykradnutiu.“
Tretia otázka je triviálna: Prečo to všetko chceme zachovať? . Aby sme raz za život zaviedli deti pod sitnianske bralo k zvyškom stredovekého hradu a predstierali im, že tam spia rytieri? Pamiatky nepretrvajú ani fyzicky, ani v našom povedomí ako výrazné kultúrne križovatky, pokiaľ pre ne nebudeme mať rolu, ktorú majú v našom modernom živote hrať. Či už ich budeme považovať za dôležité medzníky našej histórie, a to z pedagogického alebo vzdelávacieho aspektu, alebo ako výkričníky a zdvihnuté prsty. Keď nebudú slúžiť ako kultúrne svätostánky, plné nových iniciatív a projektov, alebo ako turistické body na trase starobylým Slovenskom, vložíme naše peniaze len do mŕtvych ruín. Pamiatky, ktoré nebudú mať zmysel pre nás, moderných občanov Slovenska, nemajú zmysel vôbec.
Tretím princípom môjho projektu kultúra ako vec verejného záujmu je: Zmysluplné zaradenie kultúrnych pamiatok do života moderného Slovenska, členskej krajiny Európskej únie. Tento princíp vnímam ako konečné oslobodenie sa od nánosov sladkého romantizmu, týchto pút, ktoré nás zväzujú od začiatku 19. storočia. Keď som si spočítala, koľko finančných prostriedkov investoval štát, sponzori, zahraničné organizácie do záchrany pamiatok v mojom rodnom meste Banská Štiavnica za posledných tridsať rokov, nemôžem sa ubrániť dojmu, že za toľké peniaze by mala byť Štiavnica obviazaná zlatou mašľou. Pes je však zakopaný inde. V neschopnosti štátu a vedenia mesta počas tých tridsiatich rokov a aj nás, Štiavničanov, jasne pomenovať, čím má byť Štiavnica pre Slovensko a Európu, čo má čomu slúžiť v tomto opustenom meste a kto je za čo zodpovedný.
