Pamätáte si na film s názvom „Pozri, kto to hovorí“? Pred tým, ako tu začnem vo väčšom „hovoriť“ (= produkovať blogy), pozývam vás pozrieť sa, kto to tu vlastne hovorí. Teda, trochu sa vám chcem predstaviť.Keďže kandidujem vo voľbách, chcem vám aj uľahčiť výber – za alebo proti.
Na úvod zopár faktov:
Som ročník 1973. Narodil som sa v Bratislave, od mojich troch rokov sme bývali v Lamači. Maturoval som v roku 1992 na Gymnáziu Jura Hronca (Novohradská). Vysokú školu som absolvoval v krásnom meste Prešov, kde som sa zoznámil aj so svojou milovanou manželkou Martuškou. Hneď po skončení VŠ sme sa zobrali a presťahovali do Žiliny. Oboje v roku 1997. Tu som začal pracovať ako učiteľ. Najprv na dvoch SOU a od roku 1998 na Gymnáziu sv. Františka. Tam som až dodnes. Spokojný.
Máme štyri deti vo veku od dvoch do trinástich rokov. Bývame v rodinnom dome v dedinke blízko Žiliny.
Splácame hypotéku.
Už od strednej školy som sa zúčastňoval neformálnych kresťanských aktivít. To pokračovalo aj na vysokej škole, kde som sa stal členom novovznikajúceho kresťanského spoločenstva Nový Jeruzalem. Dnes som vedúcim tohto spoločenstva v Žiline.
Prvá vec: Nechcem byť profesionálnym politikom. Chcem zostať obyčajným človekom. Ako jeden z nás. Myslím si, že najviac škody v súčasnom politickom systéme pôsobia práve ľudia, ktorí zamenili reálny svet za politickú scénu. Veria, že tu je stred sveta, riešenie všetkých problémov. Zapáčilo sa im to a sú ochotní zaplatiť takmer akúkoľvek cenu, aby sa tam udržali. A to nutne vplýva na vzťah človeka k pravde.
Zdá sa mi, že jednou z hlavných vecí, ktorá chýba (nielen) politikom, je pokora. Pokora nie je podceňovanie sa, zakomplexovanosť, poníženosť. Pokora je pravda o sebe. A o svojom poslaní. Politika a politici nespasia svet. Ani Slovensko. Nie sú najdôležitejší pre náš život a šťastie. Vzťahy – s blízkymi, susedmi, spolužiakmi, kolegami – sú pre našu spokojnosť oveľa podstatnejšie. Chesterton hovorí: „Všetci ľudia sú ako ostatní: mimoriadni ľudia sú tí, ktorí to vedia.“ Samozrejme, aj medzi politikmi sú mimoriadni ľudia, ktorí si uvedomujú, že sú ako ostatní. Pokora sa však v politike príliš nenosí. Aj preto, že sa to tak páči voličom. Na jednej strane na politikov nadávajú, na strane druhej ich fascinujú sebavedomé vyhlásenia a zaručené recepty. A hlavne túžia po silných „vodcoch“, ktorí im sľubujú istotu a stabilitu. Pripomína mi to slová proroka: „Liečia ranu dcéry môjho ľudu ľahkovážne. Vravia: „Pokoj, pokoj!“ Ale pokoja niet!“ (Jer 6,14).
V Biblii je aj podobenstvo o dvoch mužoch, farizejovi a mýtnikovi (Lk 18,9-14). Ten prvý hovorí: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia.“ Politici a ďalší „neobyčajní“ ľudia (napr. rôzne celebrity) sú silno vystavení pokušeniu uveriť takémuto klamstvu: „Ja nie som ako ostatní ľudia.“ Ten druhý muž vyjadruje iný postoj: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Som hriešnik, tak ako všetci ostatní. Nie som lepší. Aj ja potrebujem odpustenie a pomoc. Pretože som hriešnik a obyčajný človek, nikto nesmie vo mňa bezmedzne a nekriticky veriť, vkladať do mňa svoju nádej, milovať ma ako svojho bôžika. A potrebujem, aby ma kontrolovali. Musím byť vykazateľný. To znamená byť ochotný vystaviť svoje zmýšľanie a skutky na svetlo.
Inak som nebezpečný.
Áno, ja viem. „Môžeš snívať.“ Aj budem. Ale všimnite si, že ja nehovorím o ideálnych ľuďoch a vzťahoch.
Práve naopak. Hovorím o tom, že aj politici sú obyčajní ľudia, sú ako my ostatní. Len si to musia uvedomiť.
A aj my si to musíme uvedomiť. Pravda je realita. Treba dať politike a politikom také miesto aké im patrí.
Ani menej, ani viac.
My učitelia máme niekedy tendenciu brať seba a svoj predmet príliš vážne. Toľko o tom presviedčame seba a svojich študentov, až tomu sami uveríme. Je to však kontraproduktívne, smiešne až trápne. Pochopiteľne, takúto tendenciu mám aj ja. Viem však o nej a snažím sa proti nej cielene bojovať. Aby som „nekecal“, spýtajte sa mojich študentov. Tento postoj by som si chcel zachovať aj v parlamente.
Moje „náboženstvo“ nie je viera v politiku, v demokraciu. Ja verím v Ježiša Krista. Moja kresťanská viera ma brzdí v prílišnom zdôrazňovaní svojej osoby. Ako napríklad „Voľte ma“, „Ja mám riešenie na ...“. Verím totiž, že tá najlepšia voľba v živote človeka je rozhodnutie uveriť v Krista. A že Ježiš a jeho evanjelium je riešením pre život človeka a ľudskú spoločnosť.
(Teraz poprosím všetkých „nažhavených“ čitateľov, aby pripustili, že niektorým veciam vyššie uvedeným proste celkom nerozumejú a nerobili unáhlené uzávery. Aby som uviedol na pravú mieru vaše možné obavy, tak: Áno, uznávam demokraciu ako oprávnenú a dobrú formu vlády. Nie, nie som anarchista, monarchista, ani teokratista. Áno, chápem, že parlament nie je priestor pre náboženské kázne. Nie,nemienim sa zaoberať výlučne ani prevažne náboženskými témami. Áno, rešpektujem náboženskú slobodu a autonómiu občianskej spoločnosti. Nie, nemyslím si, že som lepší ako neveriaci a že jediná vec, ktorá má zmysel, je modliť sa. Ešte treba?)
Ako ste si všimli, ja rád provokujem. Niekedy sa však prelína provokovanie s prorokovaním. Myslím, že moja úloha je čiastočne vystihnutá slovami sv. Pavla Timotejovi: „Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou. Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam. Ty však buď vo všetkom triezvy, znášaj útrapy, konaj dielo evanjelistu, plň svoju službu“ (2Tim 4,2-5). Určite nikomu nechcem štekliť uši. Ak mi otvorenosť ohľadom môjho presvedčenia zabráni dostať sa do parlamentu, tak je to tak správne. Potom tam nechcem byť. Moja prvotná ambícia nie je byť poslancom Národnej rady, ale úsilie vydať svedectvo o pravde. Myslím, že v politike máme dosť ľudí, ktorý sa vyjadrujú politicky korektne a dostatočne diplomaticky, aby vlastne už neodovzdávali žiadne posolstvo a v skutočnost už nepovedali nič, resp. iba to, čo chcú počuť masy. V mene budúcej zvoliteľnosti, lebo veď on sa tam musí dostať, lebo bez neho (a ich strany) je Slovensko stratené.
Pravdupovediac, po prvotnom rozrušení z rozhodnutia byť na kandidátke OĽaNO, sa mi čoraz viac zdá, že pôsobenie v politike môže byť pre mňa riadna otrava. Keď sa ma minule priatelia pýtali, aké sú moje túžby, uvedomil som si, že to, po čom túžim, je vlastne presne to, čo žijem a robím. Teší ma moja rodina, moji priatelia, ktorí sú zároveň mojimi susedmi, moja práca, ktorou je ako učiteľ tráviť čas s veľmi inšpirujúcimi mladými ľuďmi v spolupráci so skvelými kolegami. Slúžiť ohlasovaním Božieho Slova kresťanským spoločenstvám po celom Slovensku.
Ak ma budete vo voľbách do NR SR desiateho marca tohto roku voliť, nerobte to pre mňa. Urobte to vtedy, ak ste presvedčení, že je správna vec, aby bol človek ako ja členom slovenského parlamentu.
Viac o mne môžete nájsť aj na webe www.richardvasecka.sk, na portáli mojpribeh.sk, prípadne si ma pozrieť na videozázname z workshopu na konferencii Nové víno.
Aby som nebol egocentrický, chcem vás upozorniť, že do parlamentu kandiduje veľa zaujímavých a hodnotných ľudí. Na kandidátke OĽaNO nájdete veľké množstvo osobností z rôznych oblastí spoločenského života, ktorí kandidujú ako nezávislí. Ale aj na kandidátkach politických strán sa nájdu ľudia, čo stoja za to. Zaujímajte sa, hľadajte, skúmajte, dobre sa rozhodnite, voľte, krúžkujte. Zúčastniť sa na voľbách je jedna z najdôležitejších vecí, ktorú môžete urobiť pre našu krajinu.
Vzhľadom na to, že kandidujem ako nezávislý na kandidátke hnutia Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti, považujem za dôležité upozorniť, že tento blog vyjadruje môj osobný postoj, a preto môže, ale nemusí byť v súlade s postojmi iných ľudí na našej občianskej kandidátke. V mnohých a hlavne zásadných názoroch sa všetci na kandidátke zhodujeme, sú však názory, v ktorých odmietame hrať falošnú hru na názorovú jednotu a otvorene priznávame aj názory rozličné. Túto skutočnosť však nepovažujeme za niečo, čo nás rozdeľuje, ale skôr za niečo, čo nás vzájomne obohacuje pri hľadaní cesty k pravde.
