Pohronská Polhora. Rodisko starej mamy a prastarého otca. Ak by som chcela riešiť miesto rodiska prastarej mamy , musela by som sa vybrať do ďalekej Ameriky, do roku 1912. Bližšie pri mojom rodnom meste je Pohronská Polhora, dedinka na strednom Slovensku, kde sa narodila väčšina rodinných príslušníkov. Slová však nebudú o nich, ale o už spomínanej dedinke.
Pohronskou Polhorou preteká melodicko- zurčiaci potôčik Rohozná. Patrí do Banskobystrického kraja a tvorí južnú hranicu Muraňskej planiny. Okolo Pohronskej Polhory sa rozprestierajú lesy, ktoré možno vidieť z rôzneho kúta dedinky. Pri zapaľovaní sviečky na cintoríne som nevedela, kde sa mám skôr pozrieť. V meste nemáme možnosť vidieť voľne sa pohybujúce srny, ovce, kravy, dokonca poľné zajace. A ja som rovno pred sebou mala naháňajúce sa ovce, z pravej strany dve pasúce sa srny a cestou som sa stretla s poľným zajacom. Síce som tŕpla, že sa predo mnou objaví medveď alebo nebodaj vlk, ktorých tam domáci stretli, ako som sa dopočula z rozprávania.
Počas rozhovoru som sa dopočula aj o veľkom nešťastí, ktoré v roku 1944 Polhoru postihlo. Informácie som si síce neoverovala, ale domáci najlepšie vedia, čo a ako bolo. V roku 1944 uchvátil Polhoru nešťastnou náhodou obrovský požiar. Veľa z ľudí prišlo o svoje príbytky a aj tie najcennejšie veci. Druhým domovom sa pre nich stala dedina na východnom Slovensku- Nová Polhora. Niektorí z nich však odmietli opustiť rodný kraj a tak sa pustili do" na novo" si budujúcej budúcnosti. Začali si stavať nové domy na iných miestach . Spúšť po požiari odpratávali dlhý čas a spomienky spojené s uhoľnatými miestami sa vstrebávali ešte dlhší čas.
Okrem smutnej udalosti dedina mala aj veselé podujatia. K ním patrili jednoznačne dožinky- slávnosti po ukončení žatvy. Ľudia tancovali, spievali bez rozdielu na vek. Ich prácou bola úroda. Polia a záhrady boli plné spevu a dobrej nálady. To už asi v dnešnej dobe nezažijeme ....
Dnes má dedina malý z vonkajšieho pohľadu skromný kostolík, v ktorom sa už nachádza menej skromný oltár. Horné poschodie pri organe je v rekonštrukcii. Niekoľko metrov od kostola je malý park s preliezkami a sochou, ako poďakovanie hrdinom v SNP. Neskôr som si všimla ,že sa tam nachádza aj reštaurácia, ktorá má nádych ešte komunistického štýlu.
V dedinke sa nachádzajú dva cintoríny, jeden starý, ktorý je však v dobrom stave a vidno,že príbuzní na svojich blízkych ešte nezanevreli a nový, ktorý ma polohu stúpajúcu do kopca, ale výhľad z neho by si nemal nechať újsť žiaden návštevník.
Po ceste nižšie do dediny sa dostávam k potôčiku, presnejšie na ulicu Píla. Našla som si príjemné miesto na odpočinok. Myslím to vážne! Tá prírodná melódia a to prostredie. Len som si tam sedela a nechcela odísť.
Odporúčam sa aj "vydriapať" hore na kopec a pozrieť si aj výhľad na Pohronskú Polhoru.
