A koľko kolegov zo spotrebnej elektroniky už prežil! Bol som prekvapený, keď som sa (s nemalou dávkou sentimentu) rozpomínal na všetky zariadenia, ktoré sa za tie roky vystriedali v našej štvorčlennej domácnosti. Televízory - napočítal som ich 8, walkmany (3), diskmany (4) a mp3-prehrávače (4) nakoniec nahradené mobilmi, videorekordéry (3) nahradené dvd-rekordérmi s HDD (2), a tie nahradené USB kľúčom strčeným do TV, DVD a DivX prehrávače, nahradené BD prehrávačom a multimediálnymi sieťovými prehrávačmi, rádiomagnetofón s jednou kazetou, potom s dvomi a potom ešte aj c CD mechanikou, veže s CD, potom s MP3 a nakoniec s DVD a internetovým rádiom, a digitálne videokamery. Na všetky mobily by som si už ani nespomenul, ani na veľa drobností, ako boli kalkulačky či ešte trochu vyspelejšie elektronické diáre; budíky, nástenné a náramkové hodiny riadené signálom z DCF-77.No a - samozrejme - digitálne fotoaparáty. Od toho prvého Olympusu z roku 1997, s rozlíšením HiRes (vtedy to znamenalo skromných 640x480 a súbory o veľkosti 40-50 KB), sa ich vystriedalo asi 7-8 až po pár kompaktov a zrkadlovku, ktoré používame teraz.Nedlho po rádiobudíku pribudlo do domácnosti prvé (second hand) PC AT 286/12MHz, s operačnou pamäťou 640+384 KB, dvomi diskami (aby som nemal núdzu o miesto), každý s kapacitou 20 megabajtov , a 14" EGA monitorom. Vtedy sa mi ani nesnívalo, že raz budem pracovať na počítači so štvorjadrovým procesorom cca 4000 razy rýchlejším a s 8000násobkom operačnej pamäti toho prvého, terabajtovými diskami a 24" monitorom.
Keď sa tak spätne pozerám, najväčšie potešenie do rodiny priniesli prvý videorekordér (Avex), prvý digitálny foťák (Olympus) (deti boli bez seba nadšením) a prvý bezdrôtový telefón pre pevnú linku (Panasonic) - dcéra už nemusela postávať v predsieni pri siahodlhých rozhovoroch s pubertálnymi láskami, mala viac súkromia za zatvorenými dverami svojej izby.
Veľká väčšina z tých zariadení je dávno preč - pokazené, predané, darované, vyhodené. Určite to čaká aj tie, ktoré používame teraz - teda až na to jedno, ten rádiobudík, ktorý ich všetkých (veľmi pravdepodobne) prežije.
