Konečne sa to blíži, cez víkend sám doma, na nedeľu už naplánované celodenné stretnutie, a v sobotu sa mi teda doma nebude chcieť sedieť. Hlásia krásne počasie. Konečne musí padnúť. Veľký Rozsutec. Motám sa v jeho blízkosti už asi 13 rokov a ešte stále som tam nebol. Hanba mi.
Čo sa však nestalo, vo štvrtok volajú zo servisu, doneste auto. No dobre. Tak začínam rozmýšľať, hľadám spojenie verejnou dopravou. Na to, že je to asi len 65 km cesta, čistá bieda. OK, Rozsutec asi bude musieť počkať, nechávam to tak.
Prišla sobota. Vonku je krásne. Premýšľam, čo by som tak... Pozriem sa z terasy von. Veď mi stačí pár krokov a som na lúke, a ďalších pár a som v lese. Z pomyselného klinca zvesujem fotoaparát a oprašujem staré remeslo. Veď kedysi to bola moja vášeň, kde to všetko vyprchalo?
Pobalím si ešte pár vecí a vyrážam rovno za dom. Starou známou cestou, po ktorej som už kráčal stovky krát. Neprejdem ešte ani 100 metrov a čosi sa začne ku mne prihovárať z trávy. Malé vysmiate červené provokujúce bobule. Teda, botanicky správne, nažky :) Mňam, jahody. Začínam chápať, že dnes to bude veľmi pomalé tempo. S chuťou sa pasiem a postupujem pomaly hore. Prichádzam na lúku na vrchole Sagatky. Jahody strieda zlatistá tráva na takmer nekonečnej lúke.
Počasie je dnes naozaj fantastické. Pomaly prechádzam po lúke, mám chuť sa tam zvaliť, ale obávam sa, že už by som tam zostal až do večera.
Idem ďalej, schádzam do osady Kukoľanka. Všade červené bobule. Pasiem sa. Ďalšie červené bobule. Fotím.
Modré bobule. Aha, už dozrievajú čučoriedky. Moja cesta sa ešte viac spomaľuje. Pasiem sa ďalej. Začinam chápať, ako dokáže medveď na takejto strave prečkať celú zimu. Hovorím si, idem ďalej, veď čučoriedky ešte budú.
Začínam stúpať na Veľký Polom, v lese sledujem hru svetla a tieňa. To je výzva pre fotografa!
V diaľke znova vidím Veľký Rozsutec. Potvora jedna, mal si byť dnes zdolaný! Ďalšie čučoriedky, nevravel som?
Pomaly stúpam, užívam si prítmie lesa aj ďaleké výhľady, zobem čučoriedky a jahody, fučím a potím sa.
Na Medvedej Skale stretávam prvých ľudí. Čaká ma najstrmší výstup, no síl mám dosť a pokračujem. Dostávam sa na Slovensko – Českú hranicu a pribúdajú turisti. Bez výnimky mluvící. Na hrebeni je množstvo nových popadaných stromov. Niet sa čomu čudovať, pred pár dňami bola silná búrka.
Aktuálny les na Veľkom Polome pôsobí na mňa neskutočne tajomne a záhadne. Les vyschnutých smrekov kymácajúcich sa a vŕzgajúcich vo vetre. Nemí svedkovia. Krásne a desivé zároveň.
Prichádzam na vrchol, výhľady sú trochu obmedzené. Stále tá Malá Fatra.
Na druhej strane sa črtá kráľovná Beskýd, Lysá Hora. Schádzam dole. Aha, čučoriedky! V sedle pod Muňkovým (Muřinkovým) vrchom si vystieram chrbát na lavičke, obdivujem koruny stromov nad hlavou.
Po chvíli pokračujem ďalej po hrebeni. Charakter lesa sa mení, hustne, už to nie je tá bezzásahová divočina. Nielen na Českej strane pribúdajú buky a filtrujú svetlo dopadajúce na zem. Začínam sa nudiť, už aj čučoriedky a jahody ubudli. Je čas sa vrátiť späť.
Opúšťam zónu komfortu červenej značky a vydávam sa po neznámej lesnej ceste. Spočiatku trávnatá, neskôr vyjazdená lesníkmi. Aha, zase červené pokušenia. Neodolávam, aj keď prežratý som. No nič, po malom napasení sa pokračujem po lesnej ceste, napájam sa na väčšiu lesnú cestu. Nemôžem to nechať len tak, skúšam ešte „skratku“ do prudkého kopca.
Slnko sa pomaly schyľuje k spánku. Prichádzam k prvým domom, fotím schyľujúce sa Slnko a čaká ma posledná polhodina domov.
Prichádzam správne unavený a prejedený lesným ovocím, no nepresýtený krásami okolitej prírody. Zastavujem sa a rekapitulujem na terase, poobzerám sa po okolí a skonštatujem, že sme sa dobre presťahovali. A že až tak nepotrebujem ten Rozsutec, aby som si spravil perfektnú túru. Aj keď v plánoch stále zostáva.
Geograficko-dojmové okienko:
Veľký Polom (1067 m.n.m.) je najvyšším vrchom Moravskosliezskych Beskýd na Slovensku. V celom pohorí sa na pomery flyšového pásma vyskytuje nápadne veľký počet odkrytých skál, útvarov, skalnatých terás, čo dodáva pohoriu typický charakter. Oproti širokým trávnatým chrbtom Javorníkov a majestátnej uhladenosti Veľkej Rače pôsobí Veľký Polom ako strapatý, neupravený, drsný a záhadný teenager, v kútiku duše čakajúci na tých, čo príjmu pozvanie do jeho sveta.
