Ak sa zastaví čas, poviem si....nech táto chvíľa vydrží večne.
Je slnečný deň, na oblohe ani mráčik, rozkvitnuté margarétky v tráve, ktorá mi šteklí chodidlá....len tak sa pomaly plazím v tomto teple, užívam si nádherný pocit. Vedľa mňa leží môj Blacky (čiernočierny kocúr, prefíkaný...moja najkrajšia líška...ako sa len teší že sa ľúbime). Tak si počúvame štebot vtákov, premávajúcich sa nad našimi hlavami. V myšlienkach sa však utápam do hlbokých spomienok na moju bývalú lásku. Ach ako mi chýba.... Ale Blacky ma poteší, akurát mi poškriabal stehno, samozrejme z lásky....otočil sa smerom ku mne a pozrel tými nádhernými hlbokými kukadlami na mňa. Najkrajší z tých letných dní, prežitý na trávniku v záhrade.
Ak sa zastaví čas, poviem si....nech táto chvíľa čo najrýchlejšie pominie.
Nešťastne som spadla....na dno vlastných síl. Nedokážem sa ďalej pozerať na ten obraz. Prší, že by človek ani psa vonku nevyhnal. Fúka silný vietor, tak silný, že strom, ktorý mi zacláňa na výhľad von oknom sa celý kymáca. Vetvy narážajú do okenných blán a ja počujem len zlovestné kvílenie vetra, buchot, ktorý ma desí.....stále sa ho zľaknem....je to len strom, ale... Nedokážem zaloviť v mysli niekam, kde ma hrejivý pocit upokojí, nedokážem sispomenúť na žiadnu radosť. Niekedy je to aj fajn, viem, že utrpenie je len bránou do niečoho nového, a po temnote nastane svetlo (alebo aj nemusí, ale pre zidealizovanie svojho uvažovania si to prenechám pre seba). Snáď sa všetko v mojej hlave utrasie.....Búrka ustáva, konáre mi už nebúchajú na okno (kiežby búchal niekto iný´´živý´´) ....slnko vykúka spoza tmavých mrakov, avšak....môj pocit ostáva vo mne.
