Tak ďaleko, jak od svetla je tma
Tak ďaleko kde vánok sa ti z vlasmi hrá
Tak ďaleko je...
V útrobách ukrytá
Ukrytý je svet predo mnou
V útrobách kameňa,
Jak láska neprajnosťou zavalená
Tvár bledá spí
Tvár rubášom zahalená
Ten kameň jej meno nosí
Opýtal sa jej: ´´Kto si?´´
Už nikdy to meno nezaznie
Už nikdy
A ani jej hlas
Odbila polnoc
A miesto zahalené hmlou, tajomnosťou
Odkrylo jej svet
A ona krajšia ako nočný kvet
Pobrala sa miestnosťou
Mesačný svit jej cestu odhalil
Vykročí z podzemia,
z tých chmúrnych chvíľ
Hľadí na nočný svet,
Na krásy jeho temnosti
To tajomstvo stále v sebe nosí
Vábi ju nočná obloha,
Ako keď dívala sa kedysi z obloka
Otvára bránu, škripot, kvílenie...
Z kráľovstva mŕtvych poberá sa v diaľ
Za túžbou po krvi už kráča
Vábi ju vôňa, zmysly opantá
...tajomné hory, tmavé lesy...
V diaľke,
V hrôze
Obavách čaká Ťa
... s úzkosťou pýta sa, kde si..
