Ak sa k tomuto pridajú ešte aj detaily z vášho osobného života, je to vražedná kombinácia. Jedni vás za to môžu obdivovať, no iní vás zožerú zaživa. Isté je však to, že spojenie týchto dvoch oblastí je niečo, čo na slovensku predáva. A uplynulé dni to potvrdzujú.
Aktuálne jedna z najpredávanejších kníh slovenských kníhkupectiev prináša spoveď bývalého hokejistu Borisa Valábika s titulom Volali ma bitkár. Pútavo písaná biografia prináša na 248 stranách pohľad na jeho kariéru a život na ľade i mimo neho. Nechýbajú vtipné historky zo šatne, ale aj vážnejšie témy ako užívanie drog spoluhráčmi, zranenia či úpadok slovenského hokeja.
Valábik svoje rozprávanie ťahá do hĺbky. Nejde len o povrchný výber zaujímavostí z jeho života, no prostredníctvom svojich skúseností analyzuje život hokejistu ako zo psychologického, tak aj ekonomického či demografického hľadiska. Aj to je jednou zo záruk, že kniha má potenciál zaujať každého.
Úprimnosť alla Valábik
Každá biografia sa snaží byť iná a stavať na výnimočnosti daného človeka. Tou Valábikovou je (okrem skúseností z NHL) nepochybne priamosť a úprimnosť. Niektorí čitatelia preto nemusia dobre znášať fakt, že slovenský hokej je tu v porovnaní so zámorským popísaný takým spôsobom ako keby sme sa rozprávali o vyschnutom lese a rajskej záhrade. A pre tých, ktorých toto čo i len trochu pobúrilo, mám varovanie. Rovnako dobre by ste nemuseli znášať časť o Jánovi Filcovi a radšej vám odporúčam rovno preskočiť zo strany 107 na stranu 117.
Nie je to však jediný príklad toho, keď si Valábik nedáva servítku pred ústa. Odniesli si to aj jeho bývalí tréneri zo žiackych kategórií, rozhodcovia, niekoľkí hráči, ba dokonca ženy loviace hokejistov. Všetko však v rámci slušnosti a konštatovaní, žiadna nenávisť alebo agresivita. Aj keď sa viaceré časti knihy nečítajú ľahko, práve táto úprimnosť a priamočiarosť je to, prečo si Valábika ľudia tak obľúbili, prečo je v slovenskom hokeji tak potrebný a prečo je aj táto kniha natoľko pútavá.
Kniha nie len pre odborníka
Nechcem, aby to vyznelo ako chválospev na Valábika, no je fakt, že ďalším z jeho pozitív je schopnosť rozprávať zrozumiteľne. Nie len, že táto kniha má potenciál zaujať aj bežného čitateľa, no môže ho dokonca aj nenútene hokejovo vzdelať. Minimálne v tom aký je rozdiel medzi európskym a zámorským hokejom, aký medzi bitkou v bare a bitkou hokejistov na ľade, rozlišovať kedy môže byť obranca s 10 gólmi za sezónu menej užitočný pre tím ako obranca s 0 gólmi, aký je rozdiel medzi rozhodcami u nás a vo svete, ale aj prečo môže byť slávny hokejista zarábajúci takmer milión dolárov nešťastnejší ako policajt so 400 eurovým platom.
Boris Valábik
Celé je to však samozrejme o Borisovi, určené pre jeho fanúšikov, ktorí ho takto môžu spoznať o čosi bližšie. Rozpráva o svojom detstve, o rodičoch, o ženách, o tom ako hospodáril s príjmom, o trávení voľného času, o svojich vnútorných pocitoch. Priaznivec hokeja sa prostredníctvom Valábikovych spomienok tiež dostane do šatne najlepších súťaží sveta, okúsi atmosféru v tíme, nazrie na vzťahy medzi hráčmi či verejnosťou, spôsoby tréningu a herný systém, fungovanie manažmentu klubu, priebeh liečby zranení a mnoho iného.
Formálne nedostatky
Azda jednou z mála vecí, ktoré mi kazili celkový dojem z knihy, bolo duplikovanie informácii. Viackrát sa stalo, že ste si na jednom mieste prečítali príhodu, na ktorú ste neskôr pri ďalšom čítaní narazili opäť, a to bez hlbšieho významu či chronologického začlenenia. Samozrejme, pokiaľ ide o biografiu a opis svojej životnej cesty, je normálne, že človek viackrát zaspomína na to isté, mne osobne to však prekážalo a myslím si, že autor/editor knihy to mohol pokojne ponechať len na jednom mieste, kde to malo svoje opodstatnenie.
Zároveň oceňujem priloženie fotografií. Vôbec som však nepochopil ich umiestnenie v knihe, keď sa nachádzajú medzi stranami 144 a 145, ba čo viac, všetky pokope. Môj názor je, že by knihu pekne oživili a sprehľadnili, keby boli jednotlivo rozmiestnené v knihe podľa kapitol, ku ktorým obsahovo patria, prípadne keby boli umiestnené úplne na konci knihy ako príloha.
Fenomén Boris Valábik
Nechcem vyznieť ako nekritický milovník všetkého, čo Boris Valábik povie, no jeho biografiu považujem za solídnu obhajobu jeho kompetentnosti analyzovať hokejovú situáciu na Slovensku a zasahovať do nej. Viem, že to nebol primárny účel tejto knihy, no aj tak by som ju odporučil každému, kto pri sledovaní hokejového štúdia RTVS tvrdí, že ten človek tam nemá čo robiť, prípadne, že nemá právo kritizovať trénerov či rozhodcov. Ešte viac ju však odporúčam fanúšikom hokeja, rodičom malých hokejistov a samozrejme, všetkým hokejistom, ktorých by mohlo zaujímať čím všetkým si človek na ceste do NHL a pri návrate z nej musí prejsť.
Ak sa o knihách tohto typu hovorí, že by mali byť odrazom osobnosti, o ktorej je písaná, tak tu sa to naozaj podarilo. Názory, spomienky ako aj Valábikov zmysel pre humor je taký autentický ako sme u neho zvyknutí. Navyše, pestrosť jeho hokejových spomienok dopĺňa aj viacero osobných skúseností a „pikošiek“ mimo ľadovej plochy, ktoré pri knihe udržia aj „nehokejového čitateľa“.
Ukážka z knihy:
„...Pritom na Slovensku ma považovali za bitkára. Bolo to dehonestujúce. Ľudia videli bitku, ktorá trvala možno 20 sekúnd. Ďalších 20 minút zápasu, ktoré som strávil na ľade, už nevideli ... V NHL som sa pobil možno desaťkrát. Ale všetko je to na YouTube alebo šlo v televízii. Ľudia nevideli nič iné. Tak si ma zafixovali ako bitkára, hoci som ním nebol. Kto by chcel vidieť, ako som zblokoval strelu alebo vypichol puk?“
