Aj to všetko by sa dalo označiť za jeden z faktorov, ktoré ovplyvnili výkon našej skvelej biatlonistky (pritom by sme mali byť radi, že ju vôbec môžme nazývať "našou"). Keby sme chceli bulvarizovať a dramatizovať, mohli by sme povedať, že slovenské médiá obrali našu reprezentantku o pokoj, a teda aj našu krajinu o ďalšiu medailu. Tvrdenie by to bolo prehnané, no napriek tomu si myslím, že na tom majú svoj podiel viny. Keď som Anastasiu videl na strelnici vytrvalostných pretekov, prišlo mi jej ľúto. Zo športu, ktorý miluje a užíva si ho sa stal šport, v ktorom cíti, že musí. Bolo poznať, že nejde ani tak pre seba ako pre druhých a cíti zodpovednosť.
Samozrejme, profesionálny športovec musí byť odolný voči stresu, očakávaniam, tlaku verejnosti a podobne. Aj reprezentanti sú však len ľudia s rôznymi povahami a ku každému treba pristupovať odlišným spôsobom, k niektorým aj za cenu uskromnenia sa. Keď teda médiá vidia, že ide o citlivú a nežnú športovkyňu, pre ktorú je v porovnaní s inými súpermi ťažšie pracovať s emóciami a vysporiadať sa s tlakom, nemali by na ňu tlačiť a umelo tak zvyšovať jej napätie úplne zbytočnými úvahami o tom, či zopakuje svoj výsledok a či vníma ako svoj domov Slovensko alebo Rusko (myslím si, že k tomu sa vyjadrila už miliónkrát). Potom sa nemožno čudovať, že športovkyňu akou je Nasťa, ktorá vždy cítila a cíti veľkú zodpovednosť za svoje výkony voči trénerom i krajine ktorú reprezentuje, v najdôležitejšom momente uväzní nervozita. Pred prvými pretekmi pritom o nej až na pár slov nikto nepísal a bolo vidieť, že je v pohode. To by sme však neboli Slováci, aby sme zo všetkého zase nechceli "vytrieskať" aj nemožné.
Média sa ohradzujú tým, že ich povinnosťou je informovať. Samozrejme, je to tak. Okrem toho vynaložili financie na to, aby ich redaktori mohli prinášať novinky priamo z dejiska šampionátu. Mnohé z nich (česť výnimkám) však nepoznajú mieru a za naháňaním senzácií a zisku dávno zabudnú na vznešené poslanie informovať verejnosť i na to, čo je a čo nie je správne. Čo by sa pritom stalo, keby si médiá v tomto prípade plnili len svoje informačné poslanie, podali správu o zlate, ktoré Nasťa získala a vyhli sa komentujúcim a bulvarizačným prvkom, teda aspoň tým, ktoré by o nej hovorili kriticky, prípadne natoľko oslavne, že Nasťa nadobudne pocit, že sa po (ne)vydarenom preteku musí niekomu ospravedlňovať? Kedy sa jej naopak médiá ospravedlnili, že na ňu možno priveľmi tlačili a rozptyľovali ju niečím, čo s jej výkonom vôbec nesúvisí? Je úplne logické, že Nastin tréner a jej najbližší v takomto prípade zamedzia prístup médiám k nej, keď vidia aký dopad to má na jej výkony a psychiku. Nehovoriac o tom, že trošku pokory slovenským médiám určite nezaškodí, pretože ani tie nie sú všemocné a musia tolerovať hranice, na ktoré majú tí, o ktorých informujú, právo.
