Najprv by asi bolo vhodné povedať si (teda aspoň podľa mňa), že aký status by vlastne človek mal mať. Alebo k čomu sa to tak úpenlivo snažíme dostať. Asi tam niekde na počiatku bolo niečo ako primárna potreba, veci typu rozmnožovanie a udržanie ľudského druhu a postupne sme sa stali, Aristotelovou optikou „zoon politikon“, alebo inak človek spoločenský. A tak nejako prirodzene tendenčne, z ekonomických a iných dôvodov (šetríme čas, peniaze, námahu, čokoľvek) sme zrazu pocítili potrebu akejsi súdržnosti. A to nie len na úrovni spoločnosti, ale aj na úrovni jednotlivca. Jednoducho máme pocit, že musíme niekam patriť. Teda aspoň majoritná väčšina z nás. Teda nie len niekam, ale aj k niekomu. A tu niekde začína moja reflexia.
Sú typy ľudí, ktorí boli sú a budú single v zmysle že nie sú na vzťahy. Poznám ich zopár, a stretla som sa s rôznymi názormi od pocitu egoizmu, cez neschopnosť preniesť sa cez spoločné rozhodnutia až kdesi v zatracovaní samého seba. Každý má pravdepodobne vlastnú teóriu, vlastnú optiku pohľadu a subjektivizmus je nevyhnutná externalita ovplyvňujúca daný pohľad. A tak jediné, čo ostáva je podať vlastný názor.
Myslím si, že existujú dva typy ľudí (a nechcem urážať ani jednu z mojich dvoch skupín). Prvý typ, ktorý nevedome sústreďuje seba samého do oblasti primárnych potrieb. Sú to ľudia, ktorý si dokážu užiť moment, pôžitok z hmotných vecí, požitok z čohokoľvek. A svojským spôsobom sú schopní si nájsť partnera a mať pocit, že im nič nechýba. Proste ľudia žijúci pre naplnenie istých základných atribútov ľudského ja.
Druhý typ je typ človeka, ktorý je aby prežil, spí aby prežil, pije aby prežil, ale tam niekde to končí. Podvedome uspokojuje potreby na úrovni citeľného, ale pohodlného minima a upína sa na svet nehmotnej podstaty. Človek, ktorý žije vlastným svetom, vlastnou skladačkou a snaží sa pochopiť a pospájať si všetky kúsky, jednoducho hľadá niečo viac. A niekde uprostred toho hľadania sa buď upne na niečo mimo spoločenskú podstatu bytia a usadí sa vo vlastnom procese žitia alebo na ceste k hľadaniu špecifickosti naráža a skúša. Ale pravdou je, že koncept spoločenského nažívania pre neho nie je až taký prioritný ako by si namýšľal. A možno hľadá limitu, ktorá vlastne ani nie je dosiahnuteľná.
Viem, že táto úvaha je dajme tomu trošku radikálna, že človek si povie, že alebo som sklamaná sama zo sebam alebo z druhých. Pravdou však je, že toto je výsledok dlhodobej racionálnej (v zmysle rozumovej) úvahy okorenený vlastnými predstavami o svojom ja. Nehodlám spôsobiť revolúcie ani zmeny vnútorných svetov, len prezentuje vlastné idey vlastnými slovami.
