Pamätám si z detstva na všetko. Myslela som, že je to prirodzené pre každého, ale neskôr som zistila, že si na svoje detstvo nikto výrazne nepamätá...
Ja si pamätám i na svoje počatie...
Bola búrka. Silná, ale napriek tomu príjemná...A zrazu záblesk svetla.... ale... Potom už len stres a bolesť...Takže hádam jediné čo nebolelo, bolo to počatie, čo bolo naopak aj celkom príjemné. To svetlo ma síce oslepilo, a ja som na chvíľu videla iba tmu...Ale aj tak to bolo príjemné...
Keď som povedala mame o búrke, bola zdesená že to viem, a potom i z tých ďalších vecí.. Zľakla sa hada, mohla som mať tak ,,brúškové“ tri mesiace. Aj ja som sa strašne zľakla... Cítila som síce že stretneme hada, aj som ju v to ráno dostatočne kopala, ale nakoniec zvíťazil pocit voňavej trávy... Ja som bola totiž vždy rada, keď sme spolu zbierali bylinky...A tak ma od vtedy hadom fakt nepotešíte.
Občas nejaká hrubosť od môjho otca, ale na to som si vlastne už postupne aj zvykla. Keď som sa konečne narodila, napriek všetkému, som v sebe cítila pocit lásky ktorý bol nekonečný.
Tak rada som s húpala v kočári...Ale málokedy ma húpali. Tak som túžila chodiť aspoň na prechádzky, ale otec ma zobral do krčmy, mňa teda vlastne pre ňou nechal. V kočári som trpezlivo čakala až ma zase niekto pohúpe. Aspoň nejaký okoloidúci...Ale nikto si ma nevšímal...
Tak som túžila po kolíske... Bohužiaľ, nepodarilo sa.. V jasličkách? Bolo to príšerné a príliš skoro...Tučná pani vychovávateľka ma nechávala pocikanú a ani sa so mnou nerozprávala. Nepotrebovala som sa hrať, mohla ma aspoň pohladiť. A občas sa mohla aj okúpať...
Ešteže som mala mamu, tá bola však stále nešťastná. Otec si domov priviedol dve ženy... A tá jedna sa mi po tom všetkom prihovárala tým miminkovským spôsobom. Bolo to hrozné, veď ako sa vôbec opovažovala chytať ma za nos a tváriť sa akoby sa nič nestalo.. Tak som sa rozplakala...Normálne som vôbec neplakala. Pokladala som to za nezdvorilé a obťažujúce...
Ja som chápala všetko, a ba viac než ostatný okolo mňa a veľmi som im chcela veci porozprávať. Toľko bolo toho čo som im chcela povedať...Všelijaké mudrlantoviny...Ale samozrejme, nešlo to, a mala som si na to zvyknúť.. Zvyknúť si ale na to malé telíčko, ktoré čosi nezrozumiteľné bľabotalo a vlastne sa nemohlo ani poriadne hýbať, vo mne vzbudzovalo vzpurnosť samej pred sebou..
Nejaká malá radosť? Bábika v škôlke s mrkacími očkami sa mi veľmi páčila. Vlastne som nemala veľa hračiek, jednu kačicu na kolieskach, prstienok, jednu starú nemrkaciu bábiku ktorej stále odpadávala hlava, dve malé autíčka, jednu gumovú kačicu do vody, jedny kocky na stavenie hradu a dve knižky. Tie som mala najradšej. Bol to vlastne veľký poklad. Moja pokora bola naozaj veľká.. A k tej mrkacej bábike v škôlke som pristupovala s takou pokorou... Ale nikdy som sa s ňou nemohla zahrať...Vždy mi ju niekto zobral.. Ak som aj nejakú radosť začala niekedy cítiť, hneď ma niečo seklo po chrbte...Doslovne... Konečne som mohla skákať na posteli. A zrazu pád... Bolesť o radiátor bola celkom silná...
A tak išli dni a bolesť sa stupňovala. Keď som mala asi dva roky, chcela som to skončiť. Tak som si napchala do nosa korálku a snažila som sa nedýchať...Zachránili ma.. Potom som to už viac neskúšala, smutne som vedela, že som si to všetko vybrala a že tým musím prejsť, hoci to všetko nebolo nič oproti tomu, čo ma čakalo ďalej....
A tak som zistila, že zhruba do vašich 20 rokov sa nám vytvoria rôzne blokády, ak zažijeme negatívne situácie, v rodine, s priateľmi, v škole. Nedostatok lásky, pozornosti, ochrany, a potom tej prílišnej bolesti...
Vaše telo i myseľ je ešte detská a tá ,,detská živočíšna energia“ dokáže veci brať viac ľahšie, prípadne ich prirodzene potlačí, takže to v celku prežijete... Ale potom.. Už bude len všetko vlastne ťažšie, všetky vaše situácie ktoré začnete zažívať, a všetko čo vás bude stretávať bude vašim zrkadlom dávno zažitých ťažkostí a bolestí. . Vraj ťažká karma? Ako som sa len zle narodil...!? Nie, tak to nie je. Žiadne také slovo či stav ako ťažká karma neexistuje. Sú to len vaše negatívne nastavenia ktoré vyvierajú z blokád a z nelásky k samému sebe. Karma je len zákon o láske, ktorý keď nie je správne pochopený, stáva sa zákonom pre otrokov, pre ovce, je to zákon pre pasívnych, pre tých ktorý nechcú zmeniť daný stav...
Akékoľvek vzťahy sú ale len odrazom emócií, ktoré sme už kedysi zažili...Ak máte trebárs s akýmsi Ferkom v akomkoľvek vzťahu pocit, že cítite boj, niečo z čoho sa nemôžete vymaniť, tak ide len o pocit ktorý už ste zažili v nejakej situácii v detstve... Ferko nie je pritom vôbec dôležitý. To vaše presvedčenie ktoré je vašim nesprávnym nastavením vám hovorí, že musíte vydržať celý boj, ste agresívny, či sa naopak chováte depresívne, ale je to len vaša blokáda ktorá vás takto nastavila. Emócia s ktorou ste sa už niekedy stretli...
Skúste si odpustiť a prijať sa bezpodmienečne. To nie je iba fráza, je to obrovská pravda, ktorú keď nepochopíte, nikdy nemôžete posunúť svoj život a začať ho tvoriť. Vy musíte byť sám sebe priateľom, otcom, matkou, bratom, i sestrou. Musíte cítiť všetky tieto lásky, inak ich budete hľadať niekde inde a nakoniec aj tak nebudete stále spokojný, pretože nikto ani keby sa akokoľvek snažil vám nemôže dať naozajstnú lásku, pokiaľ si ju nedáte vy sami. Preto by ste iba stále bojovali a cítili neustály tlak a nešťastie ktoré by obviňovalo ostatných. Ako každý i vy máte v sebe i negatívne emócie...i žiarlivosť, bolesť, či faloš.. Ale aj to ste vy... Milujte sa. Nesmie to však byť sebectvo ktoré je zhubné, nejde tu o honbu za osobným úspechom, o to aby ste mali viac...Tento pocit ktorý mám na mysli, je absolútna sloboda, ozajstná sloboda, vnútorné šťastie a obrovská radosť...
Okrem toho, prísť sem, do tejto ťažkej doby ktorá je v tomto časom pásme, do týchto ťažkých vibrácií, to si vyžaduje obrovskú odvahu.... Uvedomujete si, akú obrovskú odvahu si to vyžadovalo...? A tak ste odvážny a nádherný... Milujte sa, pátrajte po svojim negatívnych nastaveniach. Vy totiž môžete zmeniť úplne všetko. Je to tak. A keď to pochopíte, budete absolútne slobodný a tiež radostný i pre druhých ľudí...
