Ochorel na rakovinu hrubého čreva na ktorú sa prišlo už v neskorom štádiu.
Lekári dali od neho ruky preč a jediné čo mohli, tak už len pichať injekcie od bolesti. Keď ku mne Vierka prišla prvý krát, bola zronená, nešťastná. Tak veľmi chcela zachrániť svojho muža! Bol ešte mladý, nemal ani 45 rokov. Bohužiaľ podľa lekárov však už bolo naozaj neskoro, tak som sa mu cez Vierku snažila pomocou rôznych rád aspoň uľahčiť celé toto trápenie. Vo svojom videní som však videla že sa mu ešte dá predĺžiť život dokonca o niekoľko rokov, tak som pátrala po tom, čo by sa ešte dalo urobiť...
Poradila som im čínsku medicínu i psychotronikov a jeho stav sa postupne naozaj začal lepšiť.
Keď sa Vierka po nejakom čase neozývala, začala som mať silný pocit že jej musím zavolať. Povedala mi, celá šťastná, že lekári boli prekvapený ako sa lepší a tak navrhli jednu operáciu ktorú vďaka jeho predchádzajúcemu stavu už nechceli vykonať. Nevedela som celkom o čo ide, ale prepadla ma silná úzkosť, a ani som si to celé nenechala vysvetliť a zakričala som - ,,Bože Vierka, už ho operovali?"
,,Áno, odpovedala, - pred dvoma dňami a dopadlo to vraj dobre.."
Vydýchla som si.
,,Vážne?" Ale nepríjemný pocit ma neopúšťal. Rozlúčila som sa s ňou, a povedala nech mi zavolá, keby sa čokoľvek dialo. Nemala som z toho dobrý pocit.
Potom už išlo všetko rýchlo...
Bola hlboká noc, 2:10 hod. spím tvrdo, máločo ma zobudí. Zrazu iba cítim že pri posteli niekto stojí. Hoci som tvrdo spala, videla som ho. Bol to muž, videla som mu do tváre. Bol to Vierkin manžel, hoci som ho nikdy fyzicky nevidela, cítila som že je to on. Mal v tvári smrteľný výraz, plakal a kričal...
Strašne som sa zľakla. ,,Nenechávaj ma tu!" - kričal. ,,Pomôž mi! Nenechávaj ma tu samotného! Pomoc!" - kričal a nariekal. Zrazu som zbadala ako si uvedomil, že celý výjav zdesene vnímam. Na chvíľu prestal a potom sa jeho pozornosť, jeho vedomie upriamilo na Vierku... Začal ju ťahať, nariekal aby ho nenechávala samotného..
Bolo to tak silné a príšerné, že som sa hneď zobudila... Aký strašný sen! V miestnosti nikto nebol, ale bolo mi z toho tak ťažko, že do rána som už nezaspala...
Hneď ako som mohla, zdvihla som telefón a volala Vierke. Ona to však nebrala, tak som hneď vytočila Zuzku. Vyvalila som na ňu - že čo sa stalo, lebo som mala hrozné sny... Ona mi už len zlomeným hlasom povedala strašnú správu. Vysvetlila mi, že ešte večer sa mu priťažilo, začal vracať krv a tak ho odviezla sanitka . V nemocnici zistili, že operácia sa nepodarila podľa očakávania... Okolo pol noci ho zastabilizovali a Vierka odišla domou za deťmi....
Za necelú hodinu začal mať však prudké bolesti a začal upadať do kómy... Smrť nastala 2:15 v noci.
To bola rana...
Nastalo ticho.. zvláštne ticho...
V miestnosti bolo zrazu neznesiteľné dusno, otvorila som okno a so slzami v očiach som zapálila sviečku ako tichú spomienku...
