So svojim melónovým úlovkom som sa ponáhľala domov, keď som zrazu cítila ako mi niečo sadlo na nohu. V domnienke že je to včela, chcela som ju odohnať. Namiesto toho som sa zahnala tak nešťastne že .. a až príliš neskoro som si uvedomila že sa nejednalo o včelu ale o malú lienku.
Lienka spadla mŕtva na zem a nepomohlo jej ani moje záchranárske oživovanie. Lienka, ktorá ma možno chcela potešiť svojou prítomnosťou... Malá mŕtva priateľka. V duši mi zavládol smútok. Koľkí z ľudí sú takými lienkami..? Koľkých odháňame svojou neláskou, a to iba zo strachu, vytvoreného vlastnými predstavami? Nevedomí, nevidiaci nič iba svoje egocentrické túžby?
Väčšinou si nedokážeme predstaviť lásku inak než vo vzťahu k nejakému predmetu, alebo ako lásku k niečomu a súčasne opačne ju spojujeme s láskou k nám, teda chápeme ju ako vzťah. Je pravdou že láska vstupuje do vzťahov a nutne sa v nich prejavuje, ale základom lásky nie je láska k niečomu, ale láska sama o sebe, láska ako princíp, ako schopnosť milovať. Láska môže stáť sama o sebe a žiariť sama sebou, láskou, tak ako slnko stojí samo o sebe žiari samo sebou bez ohľadu na to, či jeho svetlo dopadá na nejaké predmety či nie. Tvrdiť že láska potrebuje predmet, je rovnaké ako sa domnievať, že slnko môže žiariť iba vtedy ak je tu predmet ktorý môže odrážať jeho svetlo. A práve o tento princíp lásky ide, aby sme ju v sebe objavili a uvoľnili prekážky ktoré nám bránia prijímať jeho žiaru.
Taká láska nie je na ničom závislá, tým menej na priazni či nepriazni druhých. Je nevyčerpateľná, nikto a nič nám ju nemôže vziať. Nemôžeme ju stratiť ale môžeme si ju prestať uvedomovať, ak sa neriadime jej zákonmi.
Nie je chybou lásky, ale našou že často vzplanutie končí smútkom a sklamaním a to preto, že sme svoju lásku a jej príčinu i dôvod spojili výhradne s človekom, s vecou a neuvedomili si, že blaženosť ktorú cítime, nie je blaženosťou s daného predmetu aj keby bol najkrajší a najvznešenejší. Práve táto nevedomosť o láske a naša závislosť na predmete našej lásky nás robí tak zraniteľnými a je príčinou toľkých smútkov, sklamaní a nešťastí. Keby sme si uvedomili lásku takú aká je a naučili sa v nej žiť bez ohľadu na osoby, zostávala by stále s nami a s ňou i jej šťastie a blaženosť bez ohľadu na osoby a ich chovanie.
Zostala som ticho stáť nad mŕtvou lienkou a zrazu som si uvedomila lásku. Pocítila som lásku a zostala som zmätená. Tak toto je láska! Takto vyzerá cesta k láske? Až v skúsenosti a uvedomení si skutočnosti, aké je to bez nej? Zvláštny pocit. Ľudské priateľstvá a vzťahy... A láska? Veď tá sa nedá osvojiť.. Lásku je naozaj nutné vpustiť....
O dva dni neskôr som pomáhala prejsť cez cestu pomalým slimákom. Nikto si ich nevšímal, ba čo viac, ľudia po nich dokonca naschvál šliapali. Pomyslela som si, že človek ktorý vedome šliape po slimákoch nemôže byť dobrým priateľom.
Keď som prišla domov, všimla som si, že mi na ruke tichučko sedí maličká lienka. Usmiala som sa, otvorila okno a ukázala jej teplé slniečko a vôňu kvetín....
Ďakujem so srdca všetkým, ozajstným priateľom...
