Bytie je večné. Životný tep a vývoj sú len v našej mysli ktorá sa na to akoby pozerá - postupne si prezerá všetky udalosti.... Dalo by sa povedať že osud je plne daný.... Ale...
Osud nie je plošný, má svoje ďalšie dimenzie. Skladá sa z udalostí ktoré sú ,,tesne na sebe", udalosti ktoré sa prelínajú. Každá osudová udalosť má ešte svoje dimenzie, svoj ,,tvar". Osa vlastného osudu má ale svoju silu ktorou svoju bytosť pridržuje keď sa vychýli a sťahuje ju späť. Predstavte si že ste na lyžiarskom svahu na ktorom vedie zhora dole koryto. Cestu máte určenú tým korytom ktoré má do strán pozvoľné svahy. Stred koryta je hrboľatý a tak sa vám nebude chcieť stále ísť v iba v ňom. Vybočíte teda raz doprava, raz doľava ale musíte vynaložiť väčšiu silu aby ste sa takto na svahu udržali. A hoci je stred koryta hrboľatý, je to nakoniec ,,pohodlnejšie"...
Tak je to aj s ľudským osudom. Človek svojou slobodnou vôľou prechádza tieto udalosti tak ako je schopný. To čo je práve to ,,lepšie" , ,,horšie" je druhá vec. Vždy ide ale o vývoj. To je aj životný zákon. Človek prežije svoj osud a zanechá v ňom určitú kvalitu. Ten osud ale v bez časovosti trvá. Je to tak uchovaný dej...
Osud vo svojom statickom bytí nepotrebuje čas. Čas vytvárame pre seba, aby sme mohli vnímať veci rozložene svojim zrodením vstupujeme do jedného hotového osudu. Naše činy a prejavy sú výrazom našej kvality a vývojového stupňa. Zákon odrazu ich prenáša do ,,ďalších životov."
Ako sa teda v osude rozhodovať aby bol zachovaný zákon vývoja?
Keď si človek uvedomí, že ,,Ja" je všetko ale pravdepodobne sa tak v terajšej vývojovej fáze necíti, potom musí vedieť, že ak je aj akákoľvek nedokonalosť v živote, v systéme, /diele/ tak je to len ..,,moja nedokonalosť." Potom je dôležité a správne byť v systéme /diele/ kladnou zložkou, aby človek mohol byť neskôr - tzv. ,,rovnovážnou zložkou."
Konať teda to dobré okolo seba. Nebyť deštruktívnou bytosťou. To je vlastnosť ktorá je vyhradená iba nízkej vývojovej fáze. Jej protipól je konštruktívny. Obidva majú byť síce v rovnováhe - a tiež v určitým formách sú - ale zatiaľ sa to na nás /na systém tohto typu/ nevzťahuje...
Vývojovo veľmi vyspelá bytosť ktorá už pochopila svoju spolupatričnosť so všetkým, a ktorá sa cíti byť všetkým všade a vždy, teda tá ktorá pochopila do veľkej hĺbky zmysel života a jeho dianie tá sa mnohokrát rodí pre to aby svojou prítomnosťou medzi ľuďmi napomohla vývoju...
Pre človeka nie je jedno s kým sa stýka, komu preukáže svoje sympatie. Ľudia na ktorých sme naviazaní nás sťahujú svojim vplyvom k svojmu budúcemu osudu. Vývojovo vyspelé bytosti sa na nikoho príliš citovo neviažu ale naopak sa snažia mať radi všetko rovnako. /neotročia vzťahu/
Dôležité je, aby myslenie bolo vedené správnym smerom. Vývoj človeka má viesť do vyspelého jedinca ktorí filozofickou cestou cieľavedome menia svoju psychickú formu, poznávajú zákonitosti a približujúc sa k poznávaniu najvyšších problémov, k stotožneniu sa s nimi a s celým životom kdekoľvek a kedykoľvek. Zmysel života nie je len o tom, aby sme ho prešli od narodenia do smrti v snahe o svoju existenciu. Nežiť len pre hmotu a pud. Neničiť život, nebyť príčinou utrpenia...