Z Pavlovho vlastného svedectva vieme, ako horlivo pred svojim obrátením prenasledoval pravých kresťanov. Dá sa teda konštatovať že spôsobil v desiatkach prípadov ich veľké utrpenie až smrť. Tieto svoje činy priznáva, ale ja osobne som nenašla nikde ani slovo o ľútosti nad utrpením, ktoré spôsobil. Potom nasleduje takpovediac rázovité obrátenie a to, čo skôr tak horlivo prenasledoval, teraz rovnako horlivo šíri a to takým spôsobom, že i sám je prenasledovaný. Niet pochýb o tom, že Pavol bol fanatik. Najskôr židovský a po svojom obrátení kresťanský. V dnešnom poňatí vlastne fundamentalista. Bol v plnom zmysle slova nezmieriteľným bojovníkom za svoju pravdu. V oblasti ducha a náboženstva však každý taký postoj vedie celkom zákonite k boji, zlobe a nepriateľstvu.
Pavol pozná Ježišove učenie len z počutia. Sám kriticky uvádza že niektoré ustanovenia a názory sú z neho a nie od Ježiša. Asi sa tak sám považoval za rovnakú autoritu. Pavlovi však chýbal Ježišov súcit s trpiacimi a utlačovanými. Nie len že sa nestavia proti otroctvu, ale dôrazne aj nabáda otrokov k poslušnosti pánom /Tit 2,9/ a len potom na troch riadkoch veľmi nepresvedčivo a nejasne nabáda pánov ,,aby robili tiež tak“ , ako to už nehovorí.
Sociálne postavenie otrokov Pavla nezaujímalo, ani nedojímalo, čo je veľmi podivné, keď zvážime Ježišove nekompromisné prikázanie lásky k našim blížnym. Len si pripomeňme, že páni mohli otrokov kedykoľvek zabiť a často to i robili, keď napríklad pre chorobu alebo starnutie nemohli pracovať. Obľúbeným trestom pre neposlušnosť bolo napríklad liatie vriacej vody na nohy otroka. Pre Pavla však bolo omnoho dôležitejšie, aby ženy pri modlitbe mali zakrytú hlavu. Má typický starožidovský postoj k ženám – majú byť podriadené mužom. Celkom jasne hovorí: ,,ženám v cirkvi učiť nedovoľujem.“ Ježiš ale sám nič také neučil. Niektoré apokryfné evanjeliá dokazujú že naopak, v tomto smere medzi mužom a ženou nerozlišoval. Niektoré zbory prvotnej cirkvi viedli ženy, ale proti nim neskoršia centralizovaná cirkev tvrdo zakročila.
Bol tiež veľmi prísny na vdovy, ktoré odpadli od Krista. tým, že sa chceli znovu vydať. Žena ktorí sa modlí s nezahalenou tvárou je neslušná. Svoj postoj k ženám a ich podradenosť mužom zdôvodňoval biblickou povesťou o stvorení Adama a Evy, teda viac než pochybne, zvlášť keď je známy nežidovský pôvod týchto legiend.
Pavol tiež brojí proti tým v cirkvi, ktorí vedú záhaľčivý život. Nevieme však proti komu brojí, nie je však vylúčené, že proti pustnovníkom a pútnikom ktorí viedli rovnaký život ako Ježiš a jeho družina. Ježiš ani apoštoli nepracovali a boli živý z toho, čo im kto dal.
Ježiš a jeho učeníci sa snažili žiť výhradne vnútorným životom. Ten bol na prvom mieste. Pavol bol naproti tomu organizátorom a tvorcom novej cirkvi. U Ježiša bol v popredí Boh a jeho osobné hľadanie, u Pavla cirkev, jej rád a organizácia. U Pavla pre spásu stačilo veriť, u Ježiša sa viera musí prejavovať vo vonkajšom svete.
Pavol je navyše spojencom bohatých, nech chudobných, otrokárov než otrokov. Dohovára otrokom aby sa nebúrili proti pánom, lebo to vrhá na cirkev ,,zlé svetlo“. /Tit 2,8,1 Tim. 6,1,2/v niektorých názoroch a prikázaniach sa Pavol dokonca blíži svojim poňatím náboženstva a morálky farizejom, proti ktorým Ježiš toľko brojil. Je však tiež možné a dokonca pravdepodobné že Pavlovi vlastne krivdím, pretože mnohé, čo sa pripisuje jemu, sú neskoršie prídavky z kruhov cirkvi.
Nástupcom Ježiša mal byť podľa evanjelia Peter. V rozpore s jeho údajnou rolou je jeho prínos do NZ minimálny, jeho listy sú rozsahom i významom veľmi malé a dokonca sa údajne pochybuje aj o ich pravosti.
Pavol pred obrátením sa bol celkom určite veľkým náboženským fanatikom a napáchal v tej dobe mnoho zlého nemilosrdným prenasledovaním kresťanov. Nepoznal s nimi zľutovanie. Je otázkou či sa v tomto smere skutočne zmenil. Keby mal moc, neprenasledoval by nekresťanov rovnako kruto ako pred tým kresťanov? Niektoré pasáže ktoré ho citujú, naznačujú že v tomto smere svoje názory príliš nezmenil.
