,,Vznikaním a zanikaním civilizácií sa nič nemení na prapodstate vašej existencie. Váš život je iba zrnko piesku v presýpacích hodinách. Ste medzistupeň vo vývoji, a preto ste uzavretý v kolíske Zem. To čomu hovoríte duch, vôbec nie je duch tak ako ho chápete vy, je to bytosť ktorá žije v inej mriežke. Môžete si ale za to sami.
Ste bojovníci, a keďže z mäsa, máte to vlastne o to ťažšie. Tá vaša nevedomosť, je strašná, a len ťažko ti vysvetlím pravdu, lebo sa jej budeš brániť. Zo strachu. Je to ako so všetkým. My ako bytosti schopné vyrobiť veci schopné lietať rýchlosťami vyššími ako svetlo, úplne inak uvažujeme než vy – sme znalí toľkých vecí – ale ľudia sú príliš naivný . V podstate ste skôr stroje pohybujúce sa v osvojených algoritmoch neschopní prijať nové veci, a aj keby sa niečo objavilo priamo, vy by ste vďaka podvedomému strachu chceli všetko zničiť.
My poznáme medzihviezdne lety, takže nevyhnutne potrebujeme chápať fungovanie času a dimenzií, takže my otrokmi času nie sme. Tá vaša hmotná dimenzia kde vás trápia princípy času, bolestí a starostí, a toho večného šaškovania, nie je vôbec taká hmotná ako sa vám zdá... to však nemôžete pochopiť, pretože pod ne hmotnosťou si predstavujete všetko možné, anjelov a nebo či peklo, či ktovie čo, ale to sa ani zďaleka nepribližuje tomu, čo to naozaj je.
Veď už len to, ako si vôbec niekto môže myslieť že jedine Zem, ako jedno z mnohých miliárd telies vo vesmíre, je jedinečnou?
Môžem ti dať ale jednu radu kým odídem. Snažiť sa najmä robiť dobré a veľkolepé veci, pretože to má svoj význam, hlavne pritom nezblbnite. Lebo boj o moc a o to mať na vrch patrí k základným princípom vašej ľudskej rasy.
Ale chcem ťa potešiť. Kým pôjdem dám ti darček - UFO.“
,,Ufo?“ Skoro mi vyskočili oči.. ,,to je skvelý nápad!“ Potešila som sa, ale vzápätí: ,,Čo s tým budem robiť, to ani na okresnom úrade neprihlásim. A vôbec, kde to budem parkovať? A čo tankuje taká vesmírna loď? .. a čo keď sa mi to pokazí, alebo niekam nabúram... kde zoženiem náhradné diely.?! Bude mi to stáť pred domom?“... Mala som zase milión otázok..
,,No ja už radšej idem.“ – povedal s úsmevom ufón a zakýval mi.
