Sú teda pravdaže rovný a rovnejší. Šikovný a šikovnejší. A potom ten úbohý zbytok ktorý ma momentálne v tomto príspevku vôbec nezaujíma...
Autá v Československej socialistickej republike boli dobrý artikel, pretože na autá boli poradovníky, čakalo sa na ne dva, tri roky podla typu. Čím lacnejšie auto, tým dlhšie sa čakalo. Najlacnejšie auto bol trabant, na ktorý sa čakalo zhruba tri roky a málo sa ich dovážalo. A preto s ním teda bolo veľmi vhodné ,,kšeftiť."
Ak by ste v tom období boli typický ,,šmelinár" s autami, vedeli by ste, že musíte ísť do Prahy. Tam sa bežne chodilo, pretože práve tam boli autá najlacnejšie. Najhľadanejšie a najdrahšie boli Mercedesy kvôli nafte, pretože mali nízku spotrebu. A nafta sa dala vtedy zohnať za 50 halierov. Takže voziť sa v takom parádnom fáre, bolo skoro lacnejšie ako voziť sa upotený v nejakom polorozpadnutom autobuse.
Socialistický bazár na ulici Pioníru v Prahe bol veľmi vychytený. Bolo dôležité mať s predajcom dobré styky. A robiť takého ,,predajcu" bol veľmi lukratívny džob.
Tento autobazár v Prahe viedol pán H. V tomto autobazáre sa predávali zhabané vozy, alebo vozy havarované a štát ich potom takto predával. Tieto autá sa niekoľko násobne preplácali. Oficiálna cena bola dvadsať tisíc a neoficiálna aj cez sto tisíc.
Dobrý kšeftári vedeli že bolo dobré kupovať autá z ambasády. Išlo pravdaže o značku Mercedes. Jediný problém bol, že ambasáda ho nemohla predať v našej republike, šikovný socialistický kšeftári si ale samozrejme poradili. Auto vyviezli do medzipásma a v medzipásme si ho prevzal nový majiteľ. Samozrejme, že na vstup do medzipásma potreboval povolenie ktoré sa rovnalo skoro vycestovacej položke. Opäť bolo teda vhodné, ako vždy, mať dobrých známych.
Ľudia si pritom celý systém zjednodušovali. Prepisovali autá na staré mercedesové papiere. Na to však aby sa toto dalo musel mať človek známeho u policajtov. A tak nebol problém prepísať aj rozmery a váhy v technickom preukaze. Takto následne bolo postavené napr. auto z roku 80 na doklady z roku 1961. A keďže si vtedy úbohý policajti radi prilepšili na plate, niečo také nebol skoro nikdy žiaden problém. A keďže sa mnohí báli byť skorumpovaný, dostávali za svoje služby klobásky a iné vymoženosti ktoré vtedy šikovný obchodník dokázal zohnať.
A zástupcovia ambasády? Tí si teda tiež neprišli skrátka. Teda aspoň tí šikovnejší, pravdaže. Tí boli dokonca radi keď predali auto bez dokladov pretože doklady boli schopný následne predať do zahraničia, väčšinou Libanonu, kde sa tieto doklady použili na ukradnuté vozidlá.
Keď si to všetko zrátate, tak pri dobrej kúpe, ste mali z jedného auta zarobené toľko, že ste nemuseli celý rok pracovať keby sa to vtedy dalo...a tak ste popri tom pásli kravy, alebo sústružili nejaké nezmyselné kolečká na neznámy a vlastne úplne nemožný socialistický predmet.
Mercedes piano za 80 tisíc bez dokladov ktorý keď kšeftár postavil na papiere, mohol bez problémov predať aj za 200- 230 tisíc. Pritom samotné papiere ktoré k tomu potreboval kúpiť sa dali zohnať iba za 5 tisíc korún , problém iba bol v tom, že dokladov bolo málo. Ak ste sa však vyznali, nič nebol problém. Ľudia ktorý sa venovali tomuto obchodu , mali pravdaže prehlad. Tí čo sa venovali iba značke Mercedes, sa dokonca i navzájom stýkali. Jednak preto aby mali o svojej konkurencii prehľad, a niekedy sa stalo, že jeden druhému dohodil nejaké diely na auto ktoré boli potrebné. Všetci sa pravdaže navzájom k sebe chovali ako najlepší priatelia, ale keď sa stretli viacerý pri výkupe auta, vznikali väčšinou dosť ostré spory a hádky.
Takýto ,,slávny mercedesári" bola aj rodina ktorá ešte aj dnes prevádzkuje vychýrený cirkus. Bohatý človek sa pritom dal poznal podla toho že vlastnil mercedes 123, tí chudobnejší mali iba tzv. ,,krídlača".
Z Vápeníc pri Uherskom Brode žil ,Bohuško" bol to postihnutý muž od narodenia. Nemal ruky ani nohy. Mal tak možno 20 rokov keď začal. Fungoval systémom že ho brat Pavel naložil na vozíku do skriňovej ávie, a išli spolu pozerať, kupovať auto. Paradoxom bolo že keď sa bratia hádali, čo bývalo dosť často, Bohuško si to škaredo odnášal, pretože namiesto aby ho aj s vozíkom brat pripevnil, tak lietal po celej ávií. Dokázal všetko vybaviť, len telefónne čísla predávajúcich mu musela mama, ktorá sa o neho starala, vytočiť. Bola to pre neho zábava a na tú dobu si naozaj veľmi slušne žil, až keď okolo svojich tridsiatich rokov nezomrel na dôsledky svojho zdravotného stavu...
