Chceme sa cítiť výnimočnejší než všetci ostatní, chceme sa cítiť krajší a podriaďujeme tomu všetko naše snaženie. Kúpime si ďalšiu novú košeľu - ale musí ladiť k ružovým topánkam!... A máme pocit že sme krajší...Stále si myslíme že musíme mať viac.. Túžime mať nejaké spoločenské postavenie. Niečo ako ten zoznamovací inzerát - Som krásny, inteligentný, bohatý- nikoho nehľadám, len sa chválim... Strašná ilúzia v ktorej nás udržuje naše falošné ,,Ja“. Pocítili sme, že je príjemné mať viac, a tak radi vyhľadávame tento spôsob života.
Každý blbec, ktorý má plné ústa toho ako chce druhým pomáhať, či si dokonca falošne myslí že pomáha, keď už sa má vzdať toho svojho falošného ega ktoré chce stále niečo vlastniť, tak sa poserie. Práve vtedy ukáže že ľúbi iba seba. Keď sa nad tým človek zamyslí , môže povedať že v ľuďoch nenachádza dobro - tých pár, ktorí stoja za niečo sú i tak , odrovnaní väčšinou, prahnúcou iba po naplnení potrieb svojho telesného ega...
Ľudské telo nakoniec aj tak akurát tak veľmi rýchlo hnije a osprostieva. Stačí menšia choroba a z nádhery zostane iba atrapa.
Bohu sa človek odovzdáva úplne, nie len z nejakej časti. A tak zase tí, ktorý sa odvolávajú na Boha, ktorý im vraj dáva akési radosti a ochraňuje ich, pritom robia stále dobre iba sebe a svojmu falošnému ,,Ja“, sú len v hroznej mylnej ilúzii, pretože slúžia nie Bohu, ale len akémusi Satanovi v nich.
Ak by to však naozaj bol Boh – kto takých ľudí ,,ochraňuje“, potom odmietam takého Boha... A vlastne potom by bolo len jediné - vedieť, že to tu raz všetko vyletí do luftu vrátane špinavých ľudí, ktorí zato môžu... Ináč nevidím, žiadne všeobecné šťastie.. Človek väčšinou buď bojuje alebo ustupuje – pokiaľ je kam. Ak ustupuje, tak jedného dňa sa dostane na hranicu priepasti a zistí že musí začať konať alebo spadne úplne. To akou cestou by človek mal ísť asi najvýstižnejšie vyjadril jeden tibetský mních:
Dalajláma sa pýtal mnícha keď ho veľa rokov väznili a mučili, či nezapochyboval o viere. On odpovedal: ,,Bola chvíľa kedy som zakolísal a skoro som svojich trýzniteľov začal nenávidieť, ale potom som rýchlo túto myšlienku odplašil.“
To osobné šťastie vidím v dosiahnutí pochopenia – a rozumiem, že pochopenie je o láske, o pochopení energie ktorá ma stvorila a tvorí....
Nakoniec sme si vlastne všetci rovný. Veď každý z nás niečo rieši, cíti nejakú tú bolesť, nejaký ten hnev. Ak je Boh naozaj túžba po živote, po prejavení sa, tak všetci túžime po tom istom. Všetci sme na jednej lodi. Chceme mať dobrú kvalitu života, túžime žiť. Akurát sme len uverili tomu falošnému ego, že to čo máme chcieť je chcenie materiálne. Je to túžba, ktorá nás sprevádza asi všade. Mnohí si myslia že keď budú bez túžby budú bez vôle, budú vlastne ako živé mŕtvoly. Ale tu nejde o to byť bez túžby. Nemali by sme byť len otrokom túžby. Ne pripútanosť k čomukoľvek prináša slobodu, pokoj, radosť.
,, Kto sa bude usilovať zachrániť si život, stratí ho, a kto ho stratí, získa ho.“ Lukáš 17, 33
