Plačeme, keď niekoho niekde utopí povodeň. Ale veď sme premnožený, tak prečo plačeme? Lebo človek má cit? Má rodinu? Alebo je to len preto lebo sa bojí aby sa to nestalo jemu? Plačú snáď zhýralý zbohatlíci keď zastrelia na poľovačke tigra? Nie, veď tigre sú predsa premnožené. Volajú to kontrolovaný odchyt, lebo tiger mal nádchu za desať tisíc euro.
Že sme dôležitý jeden pre druhého? A koľko percent z nás sa naozaj snaží byť prospešných pre druhého? Aspoň dvadsať? Či len nejakých úbohých šesť percent?
Aj vy si možno myslíte, že robíte niečo dobré pre druhého? Ale ste len samoľúbi, pretože vždy robíte dobre iba seba. Taká účelová účelnosť. Ozajstný záujem o druhého človeka sa vlastne tiež už nenosí. Potom je tiež bežné, že nikto nikomu neverí a vidí všade iba zlo. Dokonca i pri tých najbližších. A potom tá tzv. sloboda. Väčšina z nás je iba bábkou v rukách systému.
Sedela som v jednom obľúbenom bare kde novozvolený primátor diskutoval úplne verejne o kšeftoch s pozemkami. A to sú pritom pajdovia ktorí vo svetovom systéme vlastne nič neznamenajú, tak čo potom tí ďalší? A tak každý ktorý chce urobiť kšeft si namočí ruky. A nielen ruky. A dokonca to urobí rád. Každý to urobí rád a zároveň si myslí aká je len slobodná bytosť. Pritom sme determinovaný vďaka nutnostiam ktoré treba robiť – pravidelné vstávanie, práca, príjem potravy, oslava narodenín, výročie sobáša, Valentín. Dovolenka? Aj tá je len závislá od dobrého či zlého šéfa či od množstva peňazí a dobrou ponukou. Veď ani toho partnera si nedokážete slobodne vybrať. Buď ste k oltáru dotlačený svojim pudom a sexuálnym apetítom, alebo nanútenými predstavami svojim okolím, výchovou, príp. vlastnými blokádami, ktoré za vás rozhodujú o vhodnosti či nevhodnosti daného partnera.
Potom ostáva ešte utiecť k nejakému náboženstvu, príp. vyhľadávaniu dobrých pocitov skrze veci ktoré sa dajú kúpiť a ktoré človek v podstate vôbec nepotrebuje. Ale tak sa objaví iba ďalšie otroctvo. A tak človek zase možno ujde, ale nakoniec zistí, že nie je kam ujsť. A potom je ešte jeden ďalší a snáď najdôležitejší level manipulácie a to - očakávanie. A na to už hádam ani nie je treba ďalší komentár.
Nakoniec robíme všetko aj tak na úrok tejto planéty. A čo sa stane nakoniec? Odletíme na inú planétu vo vesmíre? Miesto toho aby sme chránili tú našu? Kto však odletí? Zase len tí najväčší škodcovia tejto planéty. Niektoré veci sú ale asi neodvratné.
Cirkus ktorý je neodvratný, cirkus, ktorý sa ako všetko ostatné raz skončí. Všetko je len vypožičané, vôbec nič nie je naše a možno práve preto sú ľudia viac a viac obrátený na seba. Celkovo už ani to zničenie ľudstva asi nemá zmysel. Už to tu len nejako dobojujeme. Po smrti možno príde anjel, diabol, alebo ničota. ...A tým čo práve čakajú prírastok do rodiny, držím palce...Aby bolo všetko úplne inak...
