Jeruzalemský chrám nebol to isté, čo dnes chápeme pod pojmom kostol. Jeruzalemský chrám bol skôr tým čo chápeme pod pojmom hrad a v tomto zmysle sa dá prirovnať k Pražskému hradu s jeho stavbami, hradbami, bránami, nádvorím a chrámom sv. Víta. Tiež mal štátoprávne postavenie ako Pražský hrad. Bol najvyšším politickým miestom. Neplnil teda iba náboženskú funkciu . tak ako cez Pražský hrad vedie cesta, ktorá spája rôzne časti Prahy, tak i cesta cez jeruzalemský chrám spájala mestské časti Jeruzalema.
Každý štát potrebuje k svoje správe a existencii financie. Potreboval ich aj štát židovský. Získaval ich z daní a darov ktoré sa vyberali práve na území jeruzalemského chrám, kam prichádzali židia z mnohých cudzích zemní. Tí pochopiteľne potrebovali vymeniť cudziu menu za platnú aby mohli zaplať i daň, kúpiť nejaké obetné veci alebo dať dar do chrámovej pokladnice. Preto na nádvorí chrámu mali svoje stánky obchodníci a zmenárnici čo je celkom pochopiteľné a bežné. Navyše je tomu i dnes na mnohých cirkevných pútnických miestach. I a priestranstvách pred kostolom sú obchody ktoré ľudom ponúkajú sväté obrázky, či krížiky..
Myslím si, že v prípade obchodníkov a zmenárnikov nešlo o žiadne znesvätenie kostola v dnešnom slova zmysle, ako sa nám nesprávne predkladá, pretože išlo len o nádvorie. Celý chrám bol tiež strážený početnou rímskou i chrámovou strážou ktorí udržovali poriadok.
Keď Ježiš prišiel do Jeruzalema, davy ho vítali tak ako je vítaný vládca a vysloboditeľ. Dav neprišiel vzývať učiteľa cesty k Bohu /ako to pravdepodobne Ježiš myslel/ ale mesiáša ktorý ich mal vyslobodiť z materiálnej biedy utrpenia a neslobody. Takto dúfajúci dav ho zrejme obklopoval i v chráme. Ako sa dokáže správať dav snáď viete. Pokiaľ budeme veriť že naozaj slová Ježiša boli o láske a odpustení: ,,Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta.“ Preto by v tomto svetle bolo neuveriteľné, že by sa Ježiš sústredil na obvyklú činnosť obchodníkov a považoval ju za tak zásadnú vec hodnú riešenia, ktoré nasledovalo.
Pokiaľ by totiž chcel meniť svet, nepochybne sa dali nájsť omnoho horšie prehrešky ktoré volali po náprave. Ježiš napriek tomu ,,čistí“ nie však chrám ale nádvorie, ktoré je navyše priechodom spojujúcim časti mesta. Nie čo také je u slobodomyseľného Ježiša dosť zarážajúce.
Ako teda mohlo k takej udalosti dôjsť? Je možné že Ježiš vyjadril signál nad činnosťou obchodníkov, ktorá mohla pôsobiť rušivo. Tým mohol dať nechtiac signál fanatikom z davu, ktorý sa už o skazu postarali. Možno sa stal Ježiš obeťou zámernej provokácie, aby mohol byť ako nepohodlný kritik odstránený pod zámienkou buričstva. V podstate ako by mohol ,,vykonanie vyhnania z chrámu“ vykonať sám. Veď by ho vojaci okamžite zajali. Pritom došlo ku vzbure proti štátnej moci a poriadku. Účastníci si možno dokonca plnili rozhádzanými peniazmi vrecká.
Aké mal Ježiš po tomto čine vlastne možnosti – mohol sa postaviť na čelo vzbúrencov, mohol utiecť, alebo sa vydať na smrť.
Prvé by znamenalo krviprelievanie, ktoré bolo v rozpore stým čo učil. ,,Kto s mečom zachádza, ten pod ním i hynie.“ Útek znamenal opustiť svojich stúpencov a vydať ich k prenasledovaniu.
Vylíčenie pobytu v Getsemanskej záhrade, jeho úzkosť a zúfalstvo jednoznačne naznačujú že si zvolil smrť. I Judášova zrada, inak nepochopiteľná, dostáva zmysel. Bola pokusom primäť Ježiša postaveného tvárou tvár hrozbe zatknutia a popravy aby sa prehlásil mesiášom a postavil sa do čela bojovníkom za slobodu.
Rovnako tak dav ktorí nadšene Ježiša vítal pri príchode do Jeruzalema, iba za niekoľko dní kričí: ,,Ukrižuj!“ Ježiš ako mesiáš sklamal nádeje davov do neho vkladané a preto dav radšej oslobodzuje vraha ktorého považuje za hrdinu.
Z hľadiska vnútorného žitia sa dá o udalosti v chráme povedať - chrám vždy symbolizuje naše vnútro. A ide teda o vyhnanie všetkých nečistôt, ktoré sa tak často tvoria práve okolo peňazí a majetku vôbec.
Vatikánsky koncil nepriamo uvádza: ,,Svätí autori napísali štyri evanjeliá, vyberané niektoré z mnohých správ tradovaných ústne alebo písomne, niektoré udalosti pritom vysvetlili synteticky berúc do úvahy situáciu cirkvi.!
Čiže povedané inak a nezaobalene, v uznávanej verzii evanjelií je iba to, čo uznali ich autori za vhodné k zverejneniu a niektoré veci upravili tak aby vyhovovali vtedajšiemu učeniu cirkvi a situácii v ktorej sa nachádzala.
Podľa môjho názoru Ježiš nás neučil veriť vo svoje zmŕtvychvstanie, ale v Boha v spôsobe ako ho dosiahnuť. Okrem toho stotožnenie Ježiša s jeho hmotným – vzkrieseným telom je hrubý materializmus. Každý i priemerne vzdelaný Ind či budhista vie, že žiadny človek nie je telom, ale duchom ktorý ho oživuje. Iba kresťania svojho Boha Ježiša Krista neustále s telom stotožňujú. Takéto názory mi skôr pripadanú ako hrubý materializmus a najmä strach zo smrti. Ako môže vonkajšia smrť Ježišova alebo kohokoľvek iného vôbec niekoho ,,spasiť“ v tom zmysle ako to vnímajú dnešný kresťania. Veľký katolícky mystik a básnik Angelus Silesius /1624 -1677/ napísal vo svojom diel ,,Cherubský pútnik“ : nech sa Kristus v Betleheme tisíckrát narodil, si stratený, pokiaľ sa i v tebe nenarodil.!“ To teda platí nie o Kristovej ale o Ježišovej smrti. Kto nezomrel, ako Ježiš na kríži, pravdaže myslené vnútorne, mystickou smrťou, nemôže sa znovu narodiť, nemôže byť ,,vzkriesený“ ako on. Veď jediná spása, jediné vykúpenie je čisto vnútorné. Ježiš svojou telesnou smrťou nikoho nespasil ani spasiť nemohol. Mohol sa však vonkajšie obetovať a brániť tak k telesnej smrti svojich vtedajších stúpencov. Jednotlivý duchovný učitelia a majstri akým bol i Ježiš sa naozaj za svojich priamych a skutočných žiakov obetujú, čiže poskytnú im zo svojho duchovného dosiahnutia pomoc a v dôsledku toho i mnohokrát trpia. Považovať túto pomoc sa záruku spásy všetkých ktorí sa ústami k Ježišovi hlásia sa mi javí ako absolútne nesprávne a pre pravý duchovný život dokonca zhubné.
