Najväčším problémom celého zákona sa zdá byť hranie štátnej hymny. V zákone je ustanovené, že „štátna hymna SR sa povinne hrá pred každým rokovaním Národnej rady SR a pred každým rokovaním vlády SR, pri zasadnutiach mestského, miestneho a obecného zastupiteľstva a zastupiteľstva samosprávneho kraja, začiatku každého verejného zhromaždenia obce, mesta alebo samosprávneho kraja, v školách na začiatku školského roku, každého školského vyučovacieho týždňa, ako aj pri odovzdávaní vysvedčení za prospech žiakom a študentom, na športových podujatiach a športových súťažiach vyhlásených alebo organizovaných národnými športovými zväzmi."
Nech sa na to pozerám z ktorejkoľvek strany, neviem, čo tu môže niekomu tak veľmi vadiť. Že sa v školách bude púšťať v pondelok ráno hymna? Úprimne sa čitateľov pýtam; koľkokrát za rok počujete slovenskú štátnu hymnu? Predpokladám, že odpoveďou nebude asi ani dvojciferné číslo... Okrem toho, nikde v zákone sa nepíše, že žiaci musia hymnu spievať a myslím, že študentom rozhodne neuškodí, keď budú raz za týždeň počuť štátnu hymnu Slovenskej republiky. Beztak väčšina z nich nevie ani jej slová.
Čo by v spomínanom zákone mohlo znieť „diktátorsky", či odpudzujúco, je Sľub vernosti Slovenskej republike. Avšak keď sa pozriem na obsah tohto sľubu, ktorým je „zachovávať v každej situácii vernosť Slovenskej republike, jej ústavnému zriadeniu, osobný záväzok chrániť územnú celistvosť, zvrchovanosť, suverenitu štátu, štátny jazyk a mať v úcte štátne symboly Slovenskej republiky", rozhodne nemám pocit, že by sa od osoby povinnej zložiť takýto sľub (takáto osoba je vymedzená v zákone) vyžadovalo zaviazať sa k niečomu, čo by nemal ako občan Slovenskej republiky robiť automaticky.
Nech sa teda na Zákon na podporu vlastenectva pozerám akokoľvek, jediná vec, ktorú by som zmenil je jeho názov. Vlastenectvo je totiž niečo, čo musí človek cítiť a nedá sa vybudovať ani vynútiť počúvaním hymny, vešaním symbolov, či skladaním sľubov. Vlastenectvo musí byť človeku vštepované od malička a to prostredníctvom kultúry danej krajiny, či historických udalostí, či osobností, ktoré na krajinu a národ v nej žijúci mali, alebo majú pozitívny dosah. Výsledkom zakoreneného vlastenectva je potom spievanie hymny, váženie si štátnych symbolov a vernosť krajine, na ktorú je občan-vlastenec hrdý. Zákon by som skôr priradil medzi povinnosti občanov SR. Je totiž, minimálne morálnou, povinnosťou každého občana Slovenskej republiky poznať slová štátnej hymny, poznať štátne symboly a zachovávať lojalitu k štátu a myslím si, že sa z tejto morálnej povinnosti spravil zákon.
