Bol krásny, slnečný deň. Predzákladnou školou Kulíškova sa začali zhromažďovať ľudia. Nebolo ich veľa; asipätnásť. Mohlo byt niečo pred štvrtou hodinou poobede. Z hlúčiku sa ozývalahlasná vrava dopĺňaná častým smiechom. Netrvalo dlho a pri dverách sazjavil sensei (tréner) s kľúčmi. Otvoril bránu a vpustil svojichzverencov do budovy školy. Zamierili sme rovno do šatne. Asi za šesť minúť smeboli všetci prezlečení v kimonách a pripravení na zahájenie tréningu.Dnes mal byť bojový tréning, medzi „ippoňákmi“ známy ako RANGERS. Pomenovaniedostal po jednotke amerických „marine corps.“ V praxi to znamená asi to,že po krátkej, ale dostatočne vyčerpávajúcej rozcvičke si každý po dôkladnomobrnení sa chráničmi nájde sparingpartnera. Skutočný tréning sa tak môže začať.
Pomaličky sme sa rozbiehali.Najprv sme s kamarátom išli len zľahka, neskôr sme už zrýchlilia zosilnili údery aj kopy. Na hlavu sme, pravda, dávali pozor. Jednak smesi ju kryli a jednak sme sa údery mierené na hlavu snažili kontrolovať.Veď to predsa bol tréning a tam to nie je o tom aby sme druhéhozabili alebo mu úmyselne ublížili. Na tréningu si len skúšame ako rýchlo smeschopní blokovať a udierať. Po určitom čase sa dvojice menili, aby sme sivyskúšali boj aj s inými. Tréning bol fajn, až kým som nenarazil naMilana. Milan je postavou vysoký a mohutný. A aby to nebolo málo,vôbec nevie kontrolovať údery...
Ešte pred začatím zápasu muvravím: „Milan, pozri sa na mňa a na seba. Vieš že nie som bitkár tak maprosím ťa šetri...“ odznela tradičná Milanova odpoveď: „jasné, neboj sa!“ Začalsa zápas. Útočiť na hlavu som kvôli mojim „úžasným“ 173 cm nemohol. Na bruchosa mi neoplatilo, lebo by to aj tak nemalo efekt; iba čo by som ho viacrozzúril. Nezostalo mi nič iné než čakať na útok. A to bola chyba... Dodesiatich sekúnd po mne Milan vyštartoval. Bolo akoby sa na mňa rútil tank.Okamžite som sa „zabalil“ do blokov. Celé to bolo otázkou sekundy. Cítil somúdery, tlmené mojimi blokmi. Asi po treťom údere Milan prerazil moje blokya ja som zacítil na ľavom spánku tupú bolesť. Nasledoval však ešte zvyšokkombinácie; ľavý hák a zdvihák. Cítil som náraz chrbtom na rebriny. Pád na zem si už nepamätám. Stratil somvedomie. Asi po dvoch sekundách som sa precitol. Nad sebou som videl rozmazanúMilanovu postavu a cez pískanie v uchu som počul jeho hlas, nasiaknutýšťastím, že mi uštedril KO: „Juro vstavaj, nebuď šalát!“ Cítil som krv tečúcu znosa a bolesť hlavy, ktorá prišla okamžite. Nemohol som sa postaviť. Nakoniec mazdvihli a posadili na lavičku kde som sa spamätával. Za pár minút miprestalo pískať v uchu a o čosi neskôr sa mi zlepšil aj zrak,ktorý sa však do pôvodného stavu vrátil až na druhý deň ráno. Do tréningu som sa potom zapájal len veľmimálo. Stále som bol otrasený a bolela ma hlava. Po skončení tréningu sa mi Milan v šatni pokúšal ospravldoniťspôsobom jemu vlastným: „Musíš sa lepšie kryť,“ vravel a pri tom ukazovalakési boxerské bloky „a nesmieš sa báť,“ pokračoval. Bol som na neho nahnevanýa tak som nič nehovoril. Ale myslel som si svoje; „keby sa ten „blb“naučil kontrolovať údery a nesnažil sa dvíhať si ego tým, že niekomurozbije nos, nemuselo to takto dopadnúť.“ Vedel som, že to takto skončí, veďsom ho poznal... Nebol som ani prvý ani posledný, kto takto skončil po „kumite“s Milanom. Niet divu, že s ním skoro nikto nechce zápasiť
