Lov

Najstarší mohol mať okolo päťdesiat rokov. Malkrátku bielu bradu a na hlave poľovnícky klobúk. Oblečený mal tmavozelený teplýsveter, na ktorom mal ešte prehodený kabát farby kaki. Rovnakej farby boli ajnohavice. Obuté mal čierne naleštené kanady, ktoré mal pravdepodobne ešte odukončenia povinnej vojenskej služby. Ten druhý bol asi o tridsať rokov mladší.Mal oblečenú poľnú uniformu slovenskej armády. Na krku mal, podobne ako jehostarší spoločník, prevesený ďalekohľad. Tretí člen skupinky mal sotva šestnásť.Pred poslednými lúčmi horúceho letného slnka mu hlavu chránila čierna šiltováčiapka. Oblečením sa od svojich druhov vôbec nelíšil; poľná blúza a maskáčovénohavice z neho robili vojaka. Tento dojem umocňovala okrem vyzdobenej rukoväteuzbeckej dýky pripevnenej na opasku aj ostreľovačka na jeho pravom pleci. Prvý zkráčajúcej trojice bol môj strýko, druhý kamarát Michal, no a tým tretím sombol ja. Kým sme v sparnom podvečere dorazili na posed, boli sme spotení.Vyzliekli sme si kabáty a usadili sme sa. Opatrne som vložil do komory zbranenáboje, nabil a zaistil. Potichu som oprel pušku o stenu dreveného posedu. Malisme šťastie. Východný vánok nám vial do tváre, a tak už o pár minút vyšla nalúku srna. Postupovala čoraz hlbšie do vysokého ovsa, až jej nakoniec trčalalen hlava. V diaľke sme počuli brechot srnca a keďže bolo obdobie ruje, dúfalisme, že sa tiež objaví na lúke. Namiesto srnca však pritiahli tmavé mračná. Tiezabránili posledným lúčom slnka zohriať troch poľovníkov. Chvíľu po zatmeníosvetlil lúku silný elektrický výboj sprevádzaný mohutným hrmením. Sozimomriavkami na chrbte som v krátkom záblesku sledoval srnu, ako si tonamierila priamo k lesu. Spustil sa hustý dážď. Na strechu posedu ťažkodopadali veľké kvapky, ktoré pomaly stekali dole. Dážď sprevádzali silné aostré záblesky osvetľujúce prázdnu lúku. Búrka trvala sotva desať minút, potomnáhle prestala. Hrmenie a blýskanie nahradil nežný spev lesného vtáctva.Vyjasnilo sa. Na oblohe sa Medzi mnohými hviezdami objavil aj veľký mesačnýkotúč, ktorý ľahučko osvetlil lúku. Toto matné svetlo bolo dostatočné, aby smevideli každý pohyb na lúke. Dážď a nastávajúca noc nás prinútili obliecť sikabáty. Netrvalo dlho a z lesa sa ozvalo praskanie konárikov sprevádzanékrochkaním. Nebolo najmenších pochýb, že na mokrú lúčku mieria diviaci. Snapätím sme čakali, čo sa bude diať. A naozaj; netrvalo dlho a už sa aj hemžiliv ovse. Boli však ďaleko, a tak sme mohli len dúfať, že sa priblížia nadostrel. Na opačnej strane lúky sme uvideli nádherného osemtoráka. Totonádherné zviera držalo svoj dlhý krk majestátne nad ovsom a zdalo sa, že si násvôbec nevšíma. Napriek jeho blízkosti nikto z nás nesiahol po zbrani. Dobre smetotiž vedeli, že jelenia sezóna začne až o mesiac. Kochajúc sa krásou amajestátnosťou jeleňa sme úplne zabudli na diviakov, ktorí sa medzitým priblížilina dostrel. Prvý to spozoroval strýko, ktorý aj zdvihol guľovnicu, oprel ju ozábradlie a zaprel si ju do pleca. Upozornil zvyšok osádky posedu, že prídevýstrel. Michal a ja sme schytili ďalekohľady a namierili ich na skupinkudiviakov. Periférne som uvidel záblesk a tmou zahrmel výstrel. Videl somštyroch diviakov utekať na rôzne strany; piaty, ako sa zdalo, ostal ležať.Spontánne zo mňa vyhŕklo: ,,Dostal to!“ čierna masa na zemi sa nepohybovala, aja som ani na moment nezapochyboval, že v nedeľu bude guláš z diviny… Strýkovyhodil z komory nábojnicu, znovu nabil a zaistil. Už nemalo význam ostávať naposede; výstrel všetko vyplašil, aj vysokého jeleňa. Zliezli sme z posedu astrýko vyslal mňa a Michala, aby sme úlovok priniesli. Vnikli sme do ovsa avydali sme sa k čiernej mase vzdialenej asi sto metrov. V ovse som začul krátkyšuchot. Kamarát to nebol; ten kráčal tesne predo mnou. Zapracovala fantázia aja som zovrel rukoväť svojej dýky. Cítil som, ako sa mi mokré nohavice lepilina telo, no neprikladal som tomu dôležitosť. Keď sme prišli k onej čiernejmase, s ľútosťou sme konštatovali, že je to len rozrytá hlina. Beznádejne smebehali okolo a hľadali telo, alebo aspoň stopu krvi. Na rozoznávanie fariebvšak bola tma. Vybrali sme sa späť za strýkom oznámiť mu tú smutnú zvesť.Strýko nám nechcel veriť. S Michalom sme sa dohodli, že ráno pôjdeme ešte razpohľadať stopy krvi. Na druhý deň som bol už o štvrtej hodine na nohách, abysom sa mohol o pol piatej stretnúť s Michalom na určenom mieste. Michal bolpresný … Nasadol som do modrého Volkswagenu Golf a vydali sme sa smerom kčistinke. Cez okno auta som pozoroval, ako ranné lúče prebúdzajú prírodu k životu. Počul som malebný spev vtáčkov avidel aj srny, ktoré sme aj napriek tichému vrčaniu motora vyrušili. S prvýmilúčmi slnka sme sa aj my prechádzali po zarosenej lúke hľadajúc krvavú stopu.Nič sme však nenašli. S ovisnutými nosmi sme sa vrátili domov.   Znedeľného guláša teda nebolo nič. Uvedomil som si však, že diviak behá inaďalej po lese a teší sa zo života. Tento fakt   mi zaplavil srdce toľkou radosťou, že na guláš som úplne zabudol.