Nie je príjemné stáť pred všetkými a hovoriť zbohom. Zvlášť ak sú to vaši dobrí známi a vy vidíte v ich očiach výčitky. Aj napriek tomu je niekedy odchod nevyhnutný. Už dávnejšie som chcel odísť, no nikdy som tak neurobil; dobrý kolektív je predsa vzácnosť a ho treba držať. A tak som ostával... Neviem či to bola chyba. Často nad tým rozmýšľam keď večer zaspávam v tmavej izbe, ktorú zvonka matne osvetľuje svetlo pouličných lámp. Ak je pravda, že všetky cesty vedú do Ríma, tak potom som nechtiac zvolil asi tú najhoršiu možnú. Za oných deväť mesiacov sa toho totiž udialo viac než dosť a máločo z toho bolo príjemné. Zvlášť ostatný polrok som sa vôbec na tréningy netešil. No zotrvával som. Ťažko povedať, či to boli neustále sa prehlbujúce spory s vedúcim, ktorý má diametrálne odlišnú predstavu o ľudovom tanci ako mám ja, či práve tá jedna osoba, ktorá mi tam tak vadila. Možno z každého rožku trošku, no v konečnom dôsledku mi za znamienkom rovnosti po sčítaní týchto dvoch veličín vyšlo jasné „DOVIDENIA".
Asi je skutočne nezmysel opúšťať kvôli jednej osobe 20 ďalších, ktorých ste si obľúbili, no verte či nie, po tejto rozlúčke mi vôbec nebolo smutno. Práve naopak, spadol mi kameň zo srdca a znova sa mi vrátila chuť tancovať. Ako keď vypustíte z náručia malého vrabca a on s nadšením rozprestrie krídla a vzlietne k nebesiam. Mrzel ma síce sklamaný pohľad skvelého kamaráta, ktorého si veľmi vážim, no pri predstave že JU už nikdy neuvidím som to akoby vôbec nevnímal. Ľudské priority sú občas veľmi zaujímavé a nechápeme ich ani my sami.
A tak s úsmevom na perách odchádzam tam, kde môjmu srdcu dajú najesť...
