Ale v poslednej dobe ma to už začína otravovať. Čakám na vlak a každý deň tá istá pani príde za mnou či jej nedám na polievku. Vždy jej odpoviem, že som študentka a som rada, že mám pre seba. Takto obchodí každého človeka na stanici. Väčšinu ľudí jej ani neodpovie a premiestni sa na iné miesto. Niektorí sa s ňou začnú rozprávať, ale len v štýle, že čo oni s tým majú a aj tak pôjde zato len do krčmy. Všimla som si už ale aj pár ľudí, čo siahli do vrecka a dali jej nejaké drobné. Ešte mám trochu času, tak sa idem prejsť von, vnútri je zlý vzduch. A samozrejme pri bufete som pani videla s poldecákom v ruke. Na cigaretky asi nezvýšilo, lebo tie akurát zháňala. Mizivé percento z takýchto ľudí je iných. Ale je ich málo a neviete odhadnúť kto.
Ráno idem na stanicu, už už idem na schodky a idem otvoriť dvere. Odrazu sa odtiaľ vyrúti bezdomovec, z ktorého pekne tiahol alkohol. Zapotácal sa a spadol rovno na tie schody a rovno mne pod nohy. Kebyže sa z reflexu neuhnem spadol by aj na mňa. To neviem ako by dopadlo.
Iný deň zasa idem už vstupovať na stanicu. Tlačím do dverí, nejdú otvoriť. Zatlačím do nich silnejšie a pozriem, že ich držal pán oblečený v roztrhanom oblečení. Prešla som okolo neho, nič som nepovedala a on sa ešte začal rozkrikovať po celej stanici, že by mal tie dvere niekto držať, lebo inak je tam zima. Robil toto každému, kto vstupoval. Pohľady prítomných smerovali iba na neho. Onedlho začal kričať na pani predávajúcu lístky, že prečo tam nie sú lavičky, že je unavený a nemá si kam ľahnúť.
Ideme s kamarátkou zo školy. Vonku je krásne, tak na vlak si počkáme vonku. Lavičky všetky obsadené bezdomovcami, ale zdržovali sa len na jednej strane dlhých lavičiek. Sadli sme si na druhý koniec lavičky. Začali sa presúvať k nám. Najskôr nás len zahŕňali komplimentmi, aké máme krásne nohy a že by si dali povedať. Neodpovedali sme. Potom jeden z nich vytiahol z tašky voňavku a začal nás ňou striekať. Fúúj, to bolo smradu, teraz si ešte viem na to spomenúť. Osviežovač vzduchu vonia sto krát krajšie. A mimochodom to bola ešte aj pánska vôňa. Tak to už sme sa postavili a išli sme preč. Bohužiaľ sme nemali v kabelke ani jedna parfem, tak sme takto vyvoňané išli domov.
Ale aby som nehádzala všetkých do jedného vreca, stretla som už aj pár takýchto milých ľudí. Prišli za mnou, nič nechceli, len sa opýtali či sa môžu porozprávať. Porozprávam sa s hocikým, keď mám čas a nič odo mňa nechcú. Rozprávali mi o tom, ako sa dostali na ulicu, svoje zážitky z nej. Ale takých je naozaj málo. Veľmi by ma potešilo, kebyže sa táto situácia zlepšila. Ale to asi nie je také jednoduché. Veď, čo sa s tým dá robiť? Keď oni sami nechcú žiť inak...
