Močenek (Močenok) sa nachádza blízo Ňitry, dokonca máme aj Ňitranskú ulicu, na kerej sú čil velké výmole, lebo tam opravuvali kanalizáciú. Býváme na pozemku po praďedovi, kerý na gánku furt vetral duchny alebo tam sušil erteple. Nám to šak vóbec ňevaďilo.
Oné, včul sme už dvór jakš takš zrekonštruuvaly a býváme tam len my. Volakedy sme ešťe maly slépky. Pamatám si, jak suseda vyprávala: „Čérná slépka zňésla bílé vajco na choňňíku.“ Jak sme ten náš dvór rekonštruuvaly, tak som táčkámi plnýma hliny pendluval sem tam. A tak porát furt dokola. Maťer najprv doňésla na obed polévku, kerú naberala ze žufanku, potom chutný rizek. To boly dlhé ňňi. Ňeskoro večér furt oťíc povedal: „Pome núťer, už je čas, alebo si daj ten lajblík, ňech ňenachlaňňeš.“ Minule musel kóly tomu ísť dochtorovy, tak ottedy si dává na to pozór. Tak sme dokončily velký čínský múr od susedóv. Čil celý dvór ešťe ňeňi dokončený, preto toto leto to vypadá tak, že zas budeme moseť pracuvať jak naťahuvácé švajčárské hodinky od ňeviďím do ňeviďím. Určiťe pri tom vužijeme aj voláký nový sersám.
Pravý selláci u nás spívajú svojím miluvaným ženám, keď volačo odmítnú že: „Keď nesťeš, nehaj ták, moje srdce prosím ňetráp, dosť si ma už natrápila, stará mama, už ma ňeháj tááák.“ Vybuduvaly u nás včul aj nový oné, choňňík, po kerom šak poránný sellák nigdy nepójďe, račši pójďe po cesťe, šak ešťe aby ostala ňevyužitá? Tak to ňé. Keď sťú volačo veďeť tí kompetentní zMNV, tak ňech radši roššírá cestu, dový načo furt stavajú tý choňňíky, šak ajtak ostanú ňevyužité, majú to nehať ták. Já téš radši chodím na auťe po cesťe jak po choňňíku.
Vóbec ňevím, či mi buďe vóbec volado veďeť povedať, do je to oné, šnuptichelmajster. Ňehám chvílu napeťá. Ešťe jennu chvílu napeťá. A čil už móžem povedať, že keď večér kukám televízor, tak mame mosím ždy povedať, aby ňehala svíťiť, šak já keď pójďem tak pozhasíňám. Keď mám pech, tak si na to ňespomeňem a mosím isť do izby po tme. No ale šak aby som vás moc ňenapínal, tak čil už je tá správná chvíla, aby som vám koňečňe povedal, že šnuptichelmajster je obyčajný oné, človek, kerý si furt fúká sopel do kapesňíka (po Slovensky asi do vreckovky). Dúfám, že sťe to veďeli a ňebola to pre vás aš taká novinka, a že ňemosím porát furt dokola vysvetluvať čo keré slovo znamená.
Jenného ňňa, keď som išól busom ňevenno kam, volaďe vella Ňitry, tak ma velmi zaujál taký nápis na dverách, že: „Núdzové otváráňí dverí.“ To keď sa tam volačo pokazí, to aby sme móhly povyskakuvať ven, keď tam začňe horeť.
Ňevím čo na koňéc, snáď len že dokál som na sveťe já, tak Močenčančina jako originálný jazyk nigdy nezahyňe.
