Vysoké Tatry nie sú nafukovacie. Keď tam príde veľa ľudí, na chodníkoch je tlačenica. Sú ale doliny, kde za celý deň nikoho nestretnete. Možno len medveďa alebo Poliaka. Popri Bielovodskej dol. či Zadných Meďodoloch by som medzi ne zaradil aj Javorovú dolinu.
Hneď na úvod priznám, že nástup na túru nám uľahčil môj brácho. Odviezol nás do Tatranskej Javoriny. Inak by sme museli využiť služby miestnej SAD-ky.
Javorovou dolinou sme šliapali 11 km. Posledné dva prudkým stúpaním do Sedielka, najvyššie položeného horského sedla v Tatrách.
Bolo to prvé miesto, kde sme od rána niekoho stretli - mladá Poľka si vybehla z Térynky urobiť pár záberov.
My sme na chatu zbehli zhora. Téryho chata je najvyššie položená chata s celoročnou prevádzkou. Zoznámili sme sa s posádkou, porozprávali sme sa o slivovici a o deviatej sme padli únavou.
Po raňajkách sme došli k Priečnemu sedlu. Priznám sa, že hoci do Tatier jazdím pravidelne, toto najexponovanejšie turisticky značené miesto sa mi zatiaľ úspešne vyhýbalo.
Zo sedla sme zbehli na Zbojnícku chatu, zo Zbojníčky na Hrebienok dole k autu. Kamarát Dede sa utrhol z reťaze a zo Zbojníčky si vybehol hore do sedla Prielom, následne Poľským hrebeňom na Sliezsky dom.
Bol to veľmi pekný výlet. V Prielome bolo ale vraj namrznuté. Predsa len - koniec októbra je koniec októbra (2015).
V Sedielku býva sneh do konca júna. Treba na to pamätať.
