To, že som povedala, že prvé, čo mi napadne, keď sa povie láska, bol práve pes, nie je vôbec neobvyklé. Keď totiž niekto začne vetu slovami: čo ti prvé napadne... vždy mi napadne pes, nech už je pokračovanie akékoľvek.
Vyzerá to takto:
- Zina, čo ti prvé napadne, keď sa povie rožok?
- Pes.
alebo
- Zina, čo ti prvé napadne, keď na teba spadne kvetináč?
- Pes.
Proste, chápete, nie?
No, ale potom som sa nad tým zamyslela a fakt som mala pravdu. Pes je láska. Pes vás nepodvedie, neubližuje vám naschvál, nesmeje sa vám do tváre a nemyslí si, že ste v skutočnosti idiot, neklame. Má vás rád. A vy ho môžete mať radi tiež.
Ide o to, že Zina už potrebuje mať niekoho rada. Ale nie tak kamošsky. Tak oddane. Tak, že by zaňho položila život. Lenže Zina sa toho bojí jak ďábla. Lebo viete, nikdy nie je v ničom istota. Pes je istota. Pes je istota.
Veľmi by som chcela mať psa. Predstavujem si to takto: Budem najlepšia scénografka vemírna. Budem mať auto (konečne si spravíš vodičský preukaz, moja milá Zina) a tým autom budem chodiť po všetkých európskych divadlách a budem robiť všetky hviezdne inscenácie. No a so mnou bude cestovať môj pes. Bude milý, pokojný a bude ma mať rád. Bude veľmi múdry a nebude štekať, ale nie preto, že by to nevedel, ale preto, že vie, že to je debilné a nič to nevyrieši. A kamkoľvek prídeme, všetci si ho tam obľúbia. Ale on nebude taký, že by sa chcel so všetkými hrať a hladkať, nie. On bude sedieť pri mojich nohách a bude na mňa dávať pozor. A keď odídeme, ľudia budú hovoriť: Bola tu tá Zina, vieš, tá vesmírna scénografka. Vieš, akého má super psa?
Dnes mi je veľmi smutno. Neviem, čím to je. Nič závažne zlé sa neudialo. A nie je to ani tým, že sa do mesta tisne jar, lebo ja jar milujem. namiesto toho, aby som robila niečo do školy, sedím za počítačom, pozerám si obrázky psov a vyberám si, ktorého si kúpim, keď budem veľká.
Kúpim si nemeckú dogu modrú. Bude sa volať Doga.
