V skratke: niekedy vo februári Zinu nechal frajer. Chodili spolu dosť dlho a on sa s ňou rozišiel dosť hnusne. Tak hnusne, že keď to Zina hocikomu povie, väčšinou dostane takúto odpoveď: Nechceš ho ísť zmlátiť? A Zina, jasné, že nechce. A dokonca ani nikdy nechcela. Jediné, čo Zina chcela bolo, aby jej niekto vymazal pamäť alebo aby sa proste cítila dobre. Pretože sa cítila pod psa, cítila, že sa jej možno ani neoplatí vstať z postele. Cítila, že táto zrada nie je vec, na ktorú niekedy zabudne.
To, že nemám pamäť, som už niekedy vravela. Veľa vecí si nepamätám. Napríklad kam stále dávam okuliare alebo čo sa niekedy stalo. Ale toto si pamätám stále. Trochu nerozumiem, prečo si skôr pamätám (a to úplne detailne) zrady, ktoré sa mi udiali. Radšej keby som fakt našla tie okuliare.
No a potom prišiel kolotoč sveta, Zina sa úplne pomiatla a začala veľmi aktívne žiť, čítať, kresliť, proste robila všetko a všade. Mala pocit, že vlastne ani nemá mozog, že nemá nič. Proste len žije, náhli sa, z roboty do školy a potom von s ľuďmi, s ktorými sa nepozná, pretože bola stále s frajerom. Konečne spoznala spolužiakov a načo, načo by vlastne spala, keď aj tak nemôže, keď sa jej, len čo zaspí, začne snívať o tom, že je plná červov alebo podobne.
A po troch týždňoch v tomto kole, Zinaodtrhnutázreťaze prišla domov. Zinina mama sa na Zinu pozrela a bolo to jasné. Zininej mame, Zineodtrhnutejzreťaze, vzduchu v byte. "Ty nie si v poriadku," povedala Zinina mama. A Zina sa v tom momente rozplakala. Ale nie tak normálne ako plačú ženy, ale tak, že sa to nedalo zastaviť. Od piatku sa Zina zastavila až niekedy v nedeľu a vtedy jej mama (šamanka a psychológ amatér) vyrukovala s teóriu, na ktorú sa Zina tak upäla.
Teória mojej mamy o rozchodovosti je taká, že je trochu aj matematická. Našťastie nie natoľko matematická, že by som to bez matematiky na strednej škole nezvládla. Možno to ale nebudem vedieť vysvetliť. Skúsim: takže, ak sa s niekym rozídete, tak vám trvá jednu pätinu toho času, čo ste spolu boli, kým sa z toho dostanete.
Príklad: Zinu nechal frajer po tri a pol roku niekedy vo februári. Takže to na kalkulačke vyšlo na nejakú cifru, ktorú si Zina už nepamätá, skrátka, dvakrát podčiarknuté: Zina bude 25. novembra v totálnom poriadku!
Ale toto ešte nie je úplná pravda o 25. novembri. Zatiaľ som len vysvetlila moju posadnutosť týmto dátumom. Ešte napíšem o tom, ako sa to prejavuje: skrátka, veľmi nechodím na rande, kým kamoškaKatka nevyrukovala s tou teóriou o vakuole, sľubovala som všetkým záujemcom, že sa stretneme po 25. novembri. Keď budem na všetko pripravená. A aj zaľúbiť som si povedala, že sa nezaľúbim, lebo do 25. novembra je ešte čas.
Pravda o 25. novembri je takáto: 25. november sa blíži. Je to už tento piatok a ja nemám pocit, že sa niečo zmenilo. Teda, niečo určite, ale stále sa mi nechce chodiť na rande a zaľubovať sa, lebo si vravím, že zase budem zbytočne smutná a to mi za to nestojí.
Zina vôbec nie je v totálnom poriadku.
Trošku by som chcela aby tento článok skončil pozitívne. A veruže aj skončí.
Zina chodí po ulici a hovorí si, že jej je vlastne dobre. Veď je vonku totálna zima, akoby som sa mohla s niekym držať za ruku? pýta sa Zina sama seba. A potom si myslí, že hoci má tak často pocit, že je hrozne stará, zase až taká stará nie je (dobre Zinina babka mala už v Zininom veku dve a pol dieťaťa, ale tak čo... to boli päťdesiate roky). A teda má čas. Keď to nie je jedna pätina, tak je to možno jedna tretina alebo hocijaký iný zlomok.
25. november predsa vôbec nemusí byť 25. novembra. Príde to vtedy, keď bude Zina chcieť a môcť. 25. november môže byť pokojne aj niekedy v marci. Na jar. Bude teplo, ale nie ešte veľmi, vzduch bude čistý a Zina sa zhlboka nadýchne a uvedomí si, že si vôbec nepamätá, čo sa to minulý február vlastne stalo.
