Oslepí ma prudké svetlo. Vysoké police, naplnené až po samí okraj. Toľko rôznych farieb, tvarov a možností až sa mi z toho zatočila hlava. Vôňa starého papiera, aj toho čerstvo potlačeného miešajúca sa s vôňou orchideí na parapetách. Hodiny na stene, tikajúce tak hlasno. Pevené väzby či papierovné obaly. Od tých najtenších po tie najhrubšie. Knihy. Nemožné prečítať všetky. Ale také lákavé.
Prechádzam prstami po zaprášených hranách a snažím sa nesúdiť obaly. No nedá sa tomu úplne vyhnúť. Toľko príbehov a nielen tých v knihách. Zmiešané pocity a akýsi náhly príval radosti. Postavy vystupujúce zo stránok. Toľko ľudí, listujúcich v nich predomnou. Neviem si vybrať. Prešla som ich už desiatky. Zaujala ma až táto. Nevýrazná. Nečakane ukrytá. Kožený obal bez ilustrácie. Hneď cítim, že si dnes so sebou odnesiem práve ju.
Keď vychádzam von prší. Dôkladne ju skryjem pod svoj kabát. Nemám dáždnik a tak sa rozbehnem medzi studené kvapky. Bežím okolo kaviarne. Nakuknem dnu a vidím ľudí. Čítajú. No nie sú to knihy. Čítačky kníh. Trochu ma z toho zabolí pri srdci. Až doma si spomeniem na to, čo celý čas chránim pod kabátom.
Sadám si do hojdacej siete na dvore aj s pohárom ľadového čaju. Prvé stránky čítam s nedočkavosťou. Dej ma úplne pohltil. Oči mi začínajú klipkať a ja zaspávam. Snívam. Snívam o detstve, o písacom stroji, o kvapkách dažďa. Určite sa zo sna usmievam. Zobúdzam sa a naozaj prší. Utekám dnu zatvoriť okná. No jedno nechám pootvorené - to moje, do sveta, kde nič nie je nemožné.
Zajtra pôjdem opäť dreveným schodiskom v ústrety novému príbehu.
