Pozorujem deti ako idú okolo na bicykli, psa utekajúceho za loptou, rozmanitosť prírody – roztvárajúce sa puky kvetov , poletujúce včely a bzučiace muchy. Smejúcich sa ľudí, no aj tých so zamračenými tvárami čo sa ponáhľajú do práce. Uvedomujem si monotónnosť každého dňa aj zázračnosť prítomného okamihu. Sviežosť, ktorú so sebou prináša. Magickú jemnosť, láskyplné pohladenie a možnosti. Učiniť rozhodnutia, vybrať si smer, vykoročiť na cesty v ústrety neznámemu, zotrvať a či sa vrátiť späť. Z myšlienok ma vytrhne až akýsi pohyb. Je to on. Ten, ktorého vyčkávam už celé ráno. Zamáva mi na pozdrav a ja sa doširoka usmejem. Poštár.
Vo výhľade mi bráni vysoká tráva. Nevidím čo mi dáva do schránky, ale niečo v mojom vntúri to už dávno vie. Rýchlo si obujem huňaté papuča a vybehnem von. Už je dávno preč, ale to si uvedomujem len letmo. Vyberám poštu. Obálky hádžem na zem jednu za druhou a netrpezlivo čakám na tú správnu. To je ona! Nadšene mi poskočí srdce. Obraciam ju zo všetkých strán. Známka je nová, takú ešte nepoznám. Slnko začína páliť silnejšie a ja stojím rovno pod ním. Utekám do tieňa.
Pohodlne si sadám do kresla plného mäkkých vankúšov. Odlepujem obálku a vyberám list.
Čas sa spomalil. Nie som ani tak zvedavá na jeho obsah ako na ten pocit, čo vo mne vyvoláva. Hnedý poskladaný papier, hrubý a ťažký. Nasiaknutý akousi neidentifikovateľnou vôňou. Slová písané rukou. Oslovenie, ktoré sa dnes už len tak nevidí. Predstava toho, ako si ho čítam stále dookola a zanecháva to na ňom stopy. Na jeho konci podpis. Ten, ktorý poznám len ja. Jedinečnosť. Niečo, čo bolo kedysi také samozrejmé. Niečo, čo si môžem odložiť do nočného stolíka a vždy sa k tomu vrátiť. Zvláštna oficiáilnosť prichádzajúca s odklepnutím poštového razítka. Kilometre a kilometre, ktoré ten kúsok papiera prekonal na ceste ku mne. Všetky tie miesta kde sa mohol stratiť a zatúlať v nenávratne. Niečo reálne, pri čom si môžem vždy spomenúť na tento moment. Nielen niečo, čo bezmyšlienkovite odošlem jedným kliknutím. Slová, ktorých sa môžem dotknúť. Pero, ktoré zanecháva viac ako len čiaru na papiery. Je to môj súkromný stroj času.
Večer, keď ležím v posteli a odkladám knihu pred spaním, znova otváram svoj ranný príbeh. Nehľadám tam nič nové, ba ani to čo už dávno viem. Chcem len týmto ukončiť svoj deň, zhasnúť nočnú lampu a ráno opäť čakať na poštára.
