Pýtam sa sám seba, kto viac ľúbi, ten čo donesie jeden kvet raz týždenne, alebo ten, ktorý donesie kyticu raz ročne a sviečkami vysvieti celý hrob. Áno možno teraz krivdím a nie jednému ale spýtajme sa sami seba, koľko sviečok sme zapálili minulý rok na dedkovom hrobe. Ja tri... A načo, priazeň a smútok som vyjadril tou prvou. A tie dve, zbytočné...Tento rok domov nejdem. Dôvodov je viacero ale proste nejdem. Kto za mňa zapáli sviečku pre dedka? No predsa moja rodina...Napriek tomu som si kúpil päť sviečok, ale ani jednu nezapálim známemu. Pôjdem a zapálim tie sviečky tam, kďe ich zabudli zapáliť iný. Veď aj ľudia, ktorý už na tomto svete nikoho nemajú si zaslúžia spomienku. A keď nie spomienku, tak aspoň povšimnutie. A preto ľudia ak pôjdete páliť sviečky, uvážte či má zmysel viac ako jedna, jedna obyčajná sviečka na znak spomienky a aj vy si nájdite hrob, na ktorý všetci ostatný zabudli...
Jedna sviečka
Bývam v Mlynskej doline čo pre mňa znamená, že každý deň chodím okolo cintorína Slávičie údolie. A je to v skutku nádherný, tichý cintorín v ktorom sa dá hodiny prechádzať, obdivovať, premýšľať a dokonca aj randiť s holkami. Môžte si prezerať jednotlivé hroby a rozmýšľať aký osud sa za nimi skrýva. Vidíte hrob kde leží manžel a dve deti, a okolo pracne babka otrháva burinu. Vidíte detské hroby, hroby významných dejateľov, staré hroby, nové hroby a musíte sa pozastaviť nad otázkov čo tu vlastne všetci robíme. Lenže s blížiacim sa sviatkom všech Svätých je situácia diametrálne odlišná. Namiesto jedného stánku s chryzantémami je ich tu dnes dvadsať, zajtra tridsať a v utorok plné parkovisko. Podobnou krivkou sa vyvýjajú aj stánky zo sviečkami. Čo ma však úplne zarazilobol stánok s pukancami na kraji parkoviska.
