Už viac ako dvadsaťpäť rokov riadim tímy informatikov a telko odborníkov a zažil som naozaj všeličo. Ale v jednej veci mám od začiatku úplne jasno. Pozitívna motivácia vždy funguje oveľa lepšie ako negatívna. Ak podporíte iniciatívu, dobré nápady, nadpriemerné výsledky, oceníte kolegov, ktorí vedia a chcú, ťahajú tím, staviate takmer so 100-percentnou istotou na úspech. Samozrejme, ak staviame na základoch spravodlivého hodnotenia, bez preferovania obľúbencov či tých, čo sa chcú páčiť.
Stretol som sa aj s opakom – direktívnym riadením, sprevádzaným krikom, decibelmi v komunikácii, kde chýbali argumenty, dokonca s až despotickým zastrašovaním a aj fackami nespravodlivých hodnotení v momentoch, keď očakávate pochvalu či ocenenie. Nemyslím, že by bolo akokoľvek prospešné zaoberať sa týmito metódami riadenia, hojne obľúbenými najmä v minulom režime, ktoré niektorým jedincom zostali ako špina za nechtami.
Aké sú však národné a kultúrne odlišnosti? Spísal som krátky sumár mojich skúseností.
V anglosaskej a americkej kultúre sa v manažmente využíva rad praktických a užitočných metód založených na plánovaní a meraní výsledkov. Ale často aj na prehnanom individualizme a motivácii jedinca. Sám som tým prešiel a hodnotím to, že pri rozumnom a zdravom sebavedomí sú to výborné manažérske techniky, ktoré využívajú pozitívny prístup a motiváciu.
Nemeckí manažéri sú síce podobní, ale s naším naturelom majú bližšie prirodzené tímové myslenie.
Francúzi, Taliani či Španieli, ako praví južania, sú temperamentnejší, v detailoch často menej dôkladní, ale o to viac komunikatívni a stále dostatočne pozitívne naladení. No na druhej strane niekedy na škodu aj príliš impulzívni.
Osobitnou skúsenosťou sú pre mňa manažéri z Ázie. Pamätám si ešte na šok pri výťahu v Japonsku, keď sa podriadený poklonil šéfovi až po zem. Doslova. A tiež na stoloch v kanceláriách večer spiaci podriadení, ktorí nemohli z práce odísť, pokiaľ tam bol ich šéf. Takisto ma prekvapili nástenky v závodoch s fotkami Našich najlepších a rôzne vizuálne formy výsledkov kolektívnych súťaží. Rýchlo som však pochopil, že manažment je tam balansom medzi všemocnosťou šéfa a kolektívnym rozhodovaním.
Veľmi podobné, hoci s odlišnosťami, je to v Južnej Kórei, a ešte o kus iné zasa v Číne, kde sa mi zdal jedinec často najviac bezvýznamným kolieskom, ktoré možno ľahko nahradiť.
A zhrnutie? Nie som horlivým obdivovateľom egoistického štýlu západného manažmentu, fungujúceho takmer cez mŕtvoly, ani kolektívne surových praktík ázijského štýlu riadenia. Môžeme preberať technológie, osvedčené postupy, systémy a metódy, ale zostaňme vždy sami sebou – riadení zdravým rozumom!
To nám všetkým želám nielen ku koncu roka.
