Priznávam, na počutie znie táto ministerská definícia veľmi záslužne a múdro. Realita však je a bude o poznanie šedšia. Krásnu víziu Gemera ako turistického raja tyrolského či iného vzorového typu totiž nemožno vykúzliť zo dňa na deň. Kameň úrazu prvý – na to aby Gemerčania mohli začať podnikať v turistike, potrebujú najprv nejaké vzdelanostné základy v príslušnej podnikateľskej oblasti. Ako je známe, vrchnosť zamietla zriadenie vysokej školy turizmu v Rožňave. Vlastne, žiadna véeška tu ani nie je, iba ak stredné školy – zdravotnícka, obchodná akadémia a potom zopár priemyselných škôl a učňoviek so zvetranými učebnými odbormi. Občan s vysokoškolským titulom je dnes v Rožňave ohrozený živočích! Väčšina, čo tu žila, totiž poutekala do veľkých miest za poriadnymi platmi, alebo do zahraničia. Netuším teda, ako chce vláda spustiť rozvoj bez primerane veľkej vzdelanostnej tortičky v grafe štruktúry obyvateľstva. Kameň úrazu druhý – na to, aby sa z Gemerčanov stali prešibaní gemerskí hoteliéri, potrebujú vstupné peniaze alebo europrojekty, pomocou ktorých by bolo možné vyčariť premenu schátralých horských barakov, rôznych chalúp a lepenkových ubytovní na rekreačné zariadenia aspoň priemernej dnešnej úrovne. Europeniaze čerpáme na 53 percent - je teda zjavné, že kvalitné podklady nemá kto pripravovať. Štátne pôžičkové programy stále požičiavajú neúmerne vysoko a banky žiadajú záruky. Čím môže ručiť budúci podnikateľ, trebárs majiteľ rožňavského trojizbáku, ak cena jeho nehnuteľnosti je v porovnaní s cenami bytov v Košiciach či Bratislave tretinová či desatinová? Založí aj babkinu pohrebnú parcelu, aby vyhovel udeleniu úveru? A ak je dokonca bez roboty? Nevešajte sa, ste v poradí...
Kameň úrazu tretí – z úradníckej stoličky v Bratislave nedovidieť až sem na juhovýchod, kde je stále iba veľmi slabá infraštruktúra (i napriek vybudovaniu zopár rýchlostných úsekov je Gemer najslabším miestom južnej trasny Bratislava-Košice). Diaľníc teda niet (ráta sa snimi už roky rokúce na papieri) a na povojnovej neelektrifikovanej trati nedokážem vidieť vlaky plné tovarov a výrobkov, odchádzajúcich z výrobných liniek strategických našich miestnych investorov. Niet ich, niet ani vlakov, ani tovarov... Iste, poviete si teraz mnohí - však sem turistov chodí aj tak habadej. Máme Krásnu Hôrku, máme Betliar, máme unikátne jaskyne, kostolíky a iné v regióne. Lenže to nie je všetko – vysnívaní turisti sa tu poponevierajú ochkajúc nad spomínanými krásami, keďže však nemajú kde spať a poriadne sa najesť, tak ako ráno prišli, poobede a večer odídu utrácať skutočné peniaze inde - trebárs do Spišskej Novej Vsi, Popradu či Košíc. Ak neudržíme turistov a ich peniaze v Gemeri, neskôr neudržíme ani vlastný moč, ak tomu rozumiete obrazne... Kameňov úrazu by mohlo byť aj viac, ale dosť. Celkom vážne teraz premýšľam, že zanechám ďobkanie do klávesnice môjho počítača a vyberiem sa radšej do Bratislavy za robotou. Pýtate sa za akou? Nuž, začem spriadať pekné vládne koncepcie pre zaostalé regióny.
