... netušila som, či to zvládnem – jeden kúpený lístok bol totiž pre môjho ex, kupovala som ho vtedy keď bol ešte úplne neex k narodeninám. Na koncert nešiel, lístok mi vrátil. Tori bola s nami vždy a milovali sme ju.
Vyšla na pódium a od chvíle keď sa jej prsty dotkli klavíra bolo jasné, že sa s ním už narodila. Rozmýšľala som, čo je na nej také fascinujúce – nejde o to, že hrá na klavír (tak skvele) ani o to, že tak úžasne spieva. Ona totiž nespieva, ona plače, smeje sa, kričí, zúri, hladká, kope, dýcha, rozpráva – to všetko v jedinej piesni. Cítiť z nej vietor, búrku, slnko, nebo, oblaky, hviezdy, zem, kamene, padajúce balvany, stromy, listy, údery, šľahajúci bič.... To všetko z nej ide.
Sedím v 4. rade, počúvam a pozerám. Útle žieňa, poskakujúce medzi dvomi klávesami z oboch strán, medzi dvomi mikrofónmi, so šialeným novým imidžom. Rišavá Tori. Zavriem oči, zrazu sedím v aute pri priehrade, v chatovej oblasti, z cédéčka ide Cornflake girl (aj vtedy sme ju spolu počúvali), trochu mi príde smutno. Okolo mňa všetci fotia, vyťahujú mobily, nahrávajú, objímajú sa, bozkávajú a držia sa za ruky. Na chvíľu chcem utiecť na vzduch a zapáliť si. Vydržím. Zrazu mám tik urobiť to isté čo ostatní, podeliť sa o tento kúsok spoločného „my“ a poslať mu aspoň krátku nahrávku, fotku, zavolať a povedať počúvaj .... Všetky plány stroskotajú, aj tak by to nemalo žiadny význam.... Je úplne inde.
Z letargie ma zrazu preberie Tori, ktorá sa v strede piesne zháči a začne kričať „What are you doin´? What the f..k are you doin´ assholes!!! Rozčúlilo ju to natoľko, že prestala hrať, vyzula (fakt to urobila) si topánku (alebo obe?) a šmarila ju do stredu publika, práve tam, kde bola úzka ulička na prechod. Škoda, pieseň beznádejne stopla, hrala práve moju obľúbenú.
Ruch, šum, každý sa snaží zistiť čo sa vlastne stalo. Dozvedela som sa to až po koncerte. Kecala som so skupinou amíkov, ktorí chodia na každý jej koncert a také niečo vraj ešte nezažili. Nejaký fanúšik si tam sadol na zem, ochrankár mu dohováral, aby odišiel a on nechcel. Začali sa dohadovať až kým neprišiel bodyguard Tori a dal všetko do poriadku. Tori mu ešte najsladším hlasom zakričala – You can give tham back to me sweetheart! (potom mi ich môžeš vrátiť zlatko!)
Vôbec ju to nerozladilo, akurát, že pieseň už nedohrala, pokračovala inou a hrala ešte dlho.
Odchádzam z koncertu, je príjemne po daždi. Pripaľujem si cigaretu a bilancujem večer:
- Tori už nie je spoločná
už nie je pri priehrade, v aute, pri jazere, na kopci, v spoločných cédéčkach, v spoločnom byte. Odteraz je iba moja. Stála som od nej dva metre a viem, že výnimoční ľudia sa rodia a sú všade okolo každý deň.
- V ten večer som bola pre niekoho anjelom a mám z toho hrozne fain pocit.
