A tak sme sa stretli. Na chvíľu. Zapálili si cigaretu a rozprávali o všetkom. To sa tak hovorí, že o všetkom, ale ja chcem vlastne povedať, že to bolo pekné. Presne tak, ako keď sa ponáhľate k dverám, vyjdete niekoľko poschodí, nájdete tie dvere a s rukou už už pripravenou zaklopať stojíte pri tých dverách. Dvere sa zrazu otvoria bez zaklopania, lebo tá druhá osoba vie.
Niekedy proste netreba klopať. A rozhovor bol skvelý. Zrazu som sa dozvedla viac ako som dúfala. Je to ten pocit, keď vám hrozne uteká čas a vám sa zdá, že prešlo pár minút, nie hodín. A vtedy som našla odpoveď na Hviezdoslavovskú otázku, ktorá ma dlho trápi. Pritom to bolo také jednoduché.
Hľadám sa hľadám,
nenachodím sa
nieto ma v mieste a nemá ma čas
Len či sa kedy
kde ešte nájdem
kde ešte nájdem aspoň len raz
Aspoň len raz....
Už nehľadám odpoveď, lebo prišla. Bez zaklopania.
Až raz nájdem samú seba
Už sa nikdy nevrátim....
Kocky mozaiky do seba zapadli. Pokazené kamienky boli celé a opravené. Už sa nebojím, či sa nájdem, viem že sa budem pokúšať znova a znova. A viem, že raz sa už nikdy nevrátim, vtedy pochopím a usmejem sa.
