Zomrel. Nie je. Neviem, či sa ešte niekedy vráti. Zomrel mi človek, ktorý žil vo mne. Spriaznená duša, najbližšia osoba, fatálna, zomrela. V hlave sa mi vynárajú tie najrozličnejšie myšlienky. V aute, vo vani, na zemi na chodníku, na skale, na strome, doma, v práci, na záchode, na balkóne, v divadle, v kine a nedá sa to vypnúť. Žiletkou, výfukom, skokom, pádom, vo vode, zbraňou, nožom, ktorý je už aj tak zavŕtaný vo mne a kníše sa tam hore dole, doprava doľava.
Tak to chodí. Ľudia, ktorých poznáš, miluješ zomrú. Ľudia, ktorí ťa držali zomrú. Pre ktorých
ste žili, zomrú. Zomrú aj vtedy, keď sú stále tu. A nič sa s tým nedá robiť. Zostane pocit, ako keď ste rozfúkaní vetrom na všetky strany, ako keď ste pošliapaní a dokopaní, krvaví na zemi. Depka strieda depku, rana strieda ranu.
Roky života, ktorým človek verí, roky slov, ktorým verí, roky básničiek, ktorým verí, roky piesní, šarkanov, jazier, jantárov, hradov.
- Si blázon.
- Ja?? Ja nie som blázon! Ako ti to napadlo?? Veď ty si mi vždy vravela, že nie som.
- Tak prečo ťa to tak rozčúlilo? Keby si nebol blázon, tak by si sa tomu zasmial, lebo by si vedel, že je to hlúposť. Ty si sa ohradil, naštvalo ťa to. Tak si možno naozaj blázon.
Zostáva čakať. Iba čakať, ale ten idiot život prináša iba bolesť. Rána začínajúce sa stále rovnako. Zasa som sa ocitla v tomto svete.
Čím je človek starší tak si myslí, že s pribúdajúcim časom bude ľudí, ktorým môže veriť stále viac. Omyl. Platí nepriama úmera. Ľudí je stále menej a tých, s ktorými si rozumie ešte menej.
Zomrel. Možno ešte niekde je, žije v inom priestore, v inom tele.... V tom kde býval už nie je. Toho, čo zomrel mám stále v srdci. Nikdy sa to nezmení.
Dali sme si vôbec niečo? Boli sme? Alebo sa mi tie roky len zdali?
Vravela som vám, aby ste to radšej nečítali.
