Bol to skaredy rok, v ktorom som sa po prvykrat tvarou v tvar stretla so smrtou. Bola som jej tak blizko, dychala mi na krk. Vsetko sa kockalo, nestihala som, nevladala som, padala som na hubu. V noci som sa budila s vykrikmi zo sna. Stojim v nom rozkrocmo na vysokom rebriku, bojim sa, ze kazdu chvilu spadnem, mam vystrete ruky a snazim sa udrzat rovnovahu, lebo na rukach su zaveseni ludia, ktori nechcu spadnut a ja citim, ze ich uz dlho neudrzim....
Moj najmilsi stryko mi odisiel. Bolo to rano a zvonil telefon. Volal otec, ze zomrel jeho brat. V soku som sa pytala ktory, aj ked mal iba jedneho a neverila slovam, ktore som pocula. Roztrhlo mu srdce. Bez akejkolvek pripravy, bez akejkolvek vystrahy. Holy fakt. V hlave som mala iba jedinu starost: ako mu teraz poviem, to co som mu nestihla povedat? Volala som mu to na mobil asi pred dvomi dnami, ale nedvihal. A teraz mu to uz nepoviem. A tak v hlave kricim, s nadejou, ze ma pocuje, ze vo zvazkoch STB ho vedu ako prenasledovanu osobu, ze tie Cibulkove zvazky ho uz nemusia trapit, ze pravda vysla najavo. A uz nikdy som mu to nepovedala.
So starkym som prezila najkrajsie detstvo na dedine. Vzdy miloval ako sme mu s P. spievali, chodili sme s nim do stareho uzasneho kostola do vedlajsej dediny kde organoval. Sedela som pri nom na chore a stlacala klavesy do ticha ked sa nepozeral. Vzdy sa vtedy nachvilu zlakol a potom usmial. Bol tvrdy ako zelezo a makky ako perina zaroven. Bol to usmiaty clovek s obrovskym dobrym srdcom. Vzdy ked som sa niekam chystala, rozpraval prihodu ako cestoval vlakom do Talianska a v kupe mu nejaky dobrak ponukol kavu. Na nic si uz potom nepamatal, len sa prebudil okradnuty s rozparanym sakom. A tak mi hovorieval, aby som si davala pozor a ja sa snazim. Starky odisiel. V nemocnici, oblkopeny hadickami, infuziami, zoslabnuty, vysileny s otazkou v ociach kedy sa znovu stretneme.
Moj zlaty maratonec. Ako som ho len mala rada! Vzdy usmiaty, vzdy vesely, vzdy optimisticky, do poslednej chvile. Chodila som za nim takmer kazdy den. Lezal, ale zil naplno. Nestazoval sa, obrovska chut zit. Budem ja taka silna? Nikdy som nebola tak blizko smrti ako v tu poslednu noc v nemocnici. Ake maju byt posledne slova? Ake maju byt poseldne dotyky, posledne pohladenia? Asi maju len byt. Zivot, ta obrovska chut, to vsetko sa scvrklo do temnej noci. Stojim tam pri okne v nemocnicnej izbe, pozeram do prazdnej tmy a myslienky mi behaju ako splasene kone. A rano zvonil telefon. Z nemocnice.
Tie prazdna nik nezaplni a ani nema. Videla som strach v ociach, jazvy na dusi, videla som nepochopenie, videla som zmierenie. Cestovala som s nimi a musela som ich nechat ist. Ja som musela zoskocit aj ked som sa bala. Je skoro alebo neskoro? Vlak odisiel a mna cakaju moje vlaky...
Zacala som si pomaly zvykat, aj ked si nezvyknem nikdy. Zijeme preto, co po nas zostava a zostavame preto, aby sme zili. Pre pocit, pre teplo.
