...obrali o veci, ktore mi boli najcennejsie. A podozrivy moze byt ktokolvek. Najhorsi pocit pri tom vsetkom je ten, ze niekto UPLNE CUDZI vie o vas takmer VSETKO.
Veci, ktore si poznacite, drobnosti, ktore so sebou nosite, adresy vasich kamaratov, fotky vasich blizkych, datumy narodenin ci basen, ktoru ste si v rychlosti nacmarali ked ste cakali na vlak. Identita, ktora ma zostat v bezpeci penazenky, kufrika, kabelky. To vsetko moze niekto zneuzit, proti vasej voli a vy s tym neurobite nic. Zostava sa s tym len vyrovnat, zabudnut. A potom este ten trapny pocit, akoby ste po ulici kracali uplne nahi...
Ten niekto ma vase doklady, pozna vase meno, vie kde byvate a pozna tiez vasu tvar. Vie kde pracujete, ma vase kluce od bytu, vie kedy platite ucty v banke, pozna tiez hesla do vasich mailov a pristupove kody (ak si ich aj vy znacite), ma vase telefony, cita si vase sms-ky, teda vie s kym sa rozpravate, kedy a ako.
Moze vas sledovat... Ja viem, vo svete, v ktorom ludia zomieraju od hladu ci na AIDS, v ktorom sa vrazdia, v ktorom su stale vojny, v ktorom tolko ludi trpi a v ktorom sa milionom mnohych ludi stavaju denne miliony horsich veci je moja staznost len nicovate nic.
A predsa...
pristihujem sa, ze mam strach, ze sa stale otacam, aby som videla kto za mnou kraca, ze sa na ludi okolo pozeram s nedoverou. Niekto vie o mne vsetky tie veci, o ktorych mam rozhodovat iba ja komu a ci ich poviem. Kvoli niekomu kracam po ulici a citim sa tak, akoby som bola uplne naha.
A ako sa asi musia citit ti, ktorym sa stava denne nieco ovela horsie.....
