Boh - nikdy pre mňa nebol dobrým deduškom, ktorý sedí nad oblakmi so žezlom v ruke a riadi svet, aby sa všetko dialo presne tak ako chce. Takejto predstave Boha pozerajúceho sa na mňa z vyblednutého svätého obrázku starej modlitebnej knižky sa mi nechcelo veriť. Ak som pripustila, že je, tak skôr ako sila, energia, ktorá prúdi. Vedomie, ktoré je a ktoré pozná tajomstvo prekročenia brány. Ale vždy tu bola známa pochybnosť, či niekto ako Boh je. Či je tu a teraz, aj pre mňa, aby ma kedykoľvek počul, aby mohol ovplyvniť môj kolobeh dní, myšlienok, striedanie môjho dňa a noci, mojej jari a zimy. Bol niekde ďaleko, ak bol, vzdialený od každodenných depiek.
Žila som pár mesiacov v zahraničí. Túlala som sa raz mestom, kostoly na každom kroku, od tých najmenších po obrovské chrámy, pri ktorých som si pripadala taká malilinká. Fakt netuším, čo vtedy viedlo moje kroky, ale do jedného som náhodne vošla.
Bol preplnený ľuďmi, všetky miesta obsadené, ľudia stáli aj vzadu pri dverách. Bolo mi jasné, že sa tam niečo deje. Zvláštne. Vpredu stáli ľudia, ktorí kričali, spievali, rozprávali do mikrofónu. Rozumela som, že hovoria, aby každý z nás myslel na niečo, na čo chce dostať odpoveď, na niekoho na kom mu záleží, na akékoľvek trápenie, lebo oni počujú hlas Ježiša.
Bolo to nanajvýš divné, ale zostala som povedala som si. Boh, ak si, tak mi daj znamenie. Ľudia sú hrozní, stále potrebujú nejaké znamenia...Prvý človek čo mi napadol bola moja sestra. Tak som si povedala že sa skúsim zapojiť do toho šialenstva.
Potom tí ľudia vpredu povedali, aby sme si kľakli, že sa práve rozprávajú s Bohom. Počúvala som rôzne veci, zdalo sa, že sú to odkazy pre niektorých z tých, čo tam boli okolo mňa. Hovorím si - dobré divadlo, toto sa mi celé vôbec nezdá.
Zrazu tá žena vpredu, čo hovorila do mikrofónu povedala:
- A teraz tu mám odkaz pre jedno dievča, ktoré sem prišlo pred chvíľou, cudzinka. Trápi sa, hľadá odpoveď a myslí na svoju sestru. Chcem jej povedať, že ju mám veľmi rád a aj jej sestru. Nech sa netrápi a nehľadá. Milujem ju. -
A to mi stačilo, aby som si bola istá, že Boh existuje. Viem to, viem, že hovoril priamo ku mne, aj keď to môže znieť strelene. V ten deň som sa mala túlať mestom, mala som vojsť práve do toho kostola a vypočuť si odkaz od Boha .
Je to už 6 rokov. Odvtedy viem, že keď mu niečo hovorím, tak naozaj počuje. Tam niekde.... Neviem, či ma počúva vždy, (niekedy sú to asi fakt sprostosti), ale už verím, že je.
