Mám kamarádku, ktorej sa od malička stáva, že nečakane omdlie – v autobuse, v kine, na návšteve, jednoducho kdekoľvek. Stačí že napríklad vo filme zbadá krv, alebo stačí, že počuje ako sa niekto rozpráva o vraždách v kriminálkach, o injekciách, operáciách a podobných témach.
Lekári nevedia prečo sa to deje a tak jej odporučili jedno vyšetrenie. Privedú ju do stavu odpadnutia a keď omdlie tak budú cez hadičky a kábliky sledovať čo sa v jej vnútri deje.
Na vyšetrenie našťastie nešla sama. Sestry aj lekári sa tvárili, že takých vyšetrení robia ajaaaj, hotova rutina. Celé to prebiehalo na chodbe, len za skromnou plentou, opodiaľ sedeli pacienti čo čakali na chodbe na vyšetrenia.
Položili ju na špeciálny stôl a hýbali ním hore - dolu, aby jej navodili stav omdlenia. Keď jej začalo byť zvláštne, hovorila - dosť, stačí, už mi je príliš zle.
Lekári však uisťovali – to nevadí, máme to pod kontrolou, ešte chvíľu, ešte chvíľu.
Zrazu bolo za plentou veľmi rušno, sestričky a lekári zmätene pobehovali po chodbe, pacienti čo čakali na vyšetrenie sa zľakli čo sa deje, vystrašené pohľady a šok - na monitore iba rovná čiara....
Moja kamarátka bola mŕtva, jemnejšie povedané – bola v kóme. Začalo sa oživovanie, masáž srdca, toto zrejme lekári vôbec nečakali.
Videla druhú stranu, chcela tam zostať. Svetlo na konci tunela, všetko bolo krásne a pokojné, ale vrátila sa.
Po tom, čo ju oživili vstala zo stola a poslali ju domov, akoby bola na vyšetrení s hrdlom či s nádchou.
Moja kamarátka je milá, skromná, dokonca ani z tohoto zážitku nerobí žiadnu vedu, nesťažuje sa. Ja viem, že lekári nie sú obyčajní ľudia, zachraňujú životy, mám pred nimi rešpekt. Mám však pocit, že v tomto prípade - podľa toho čo som počula - to zdá sa podcenili.
Moja kamarátka žije a to je fakt bomba!
Na to, prečo omdlieva neprišli. Bolo by vraj potrebné ďalšie, zložitejšie vyšetrenie.
