On sa len ďalej usmieval ako „pán situácie", s tým, že veď ja to zvládnem. Bolo to v trenčianskej nemocnici počas návštevných hodín v jedno nedeľné popoludnie. Ja štyri poschodia vybehnem, ale nerozumiem, prečo z troch výťahov ani jeden nefunguje, alebo prečo aspoň ten, ktorý funguje pre personál počas návštevných hodín nesprístupnia aj pre ostatných. Čo ak by prišiel napríklad niekto na vozíku a čo pacienti?
„Ale veď tento jeden výťah funguje, videla som, že ním práve išli" - dobiedzam ďalej, viac menej zo zvedavosti. Nešlo mi totiž do hlavy, že by dedko takto odpovedal každému. Neodpovedá a opakuje, že hore sa výťahom nedostanem.
Ako som sa poberala ku schodom, prichádzali do haly ďalšie návštevy - dvaja starčekovia a hneď automaticky smerovali k výťahom. Kričím na nich, že výťahy nefungujú. S hrôzou v očiach sa pozreli na schody, ledva totiž kráčali a vybrali sa hľadať pomoc u pánka za oknom.
Viem, že pánko za problémy s výťahmi nemôže, to je problém nemocnice. Pánko by však nemusel byť taký ironický a mohol by milšie vysvetliť, že to jednoducho nejde, ak to nejde. Bolo mi však ľúto chudiatok dôchodcov, ktorí sa za mnou po schodoch pomaly a zadychčane teperili až na štvrté. Prečo však v nemocnici výťah pre návštevy nefungoval neviem dodnes.
Príbeh sa stal na začiatku roka, odvtedy som v nemocnici v Trenčíne nebola.
