Janko schudol na kosť a kožu, spod periny vytiahol nohu - kosť obalená kožou. V hlavách jediná myšlienka: náš kamarát Janko, pokojný a vyrovnaný ako vždy, zmierený, usmiaty, nesťažuje sa.
Janko, prišli sme ťa pozrieť a poďakovať ti za všetko čo si nám dal a čo si nás naučil keď sme spolu začínali. Ty si bol z tých všetkých človek s veľkým Č, najväčší z tých všetkých, ktorí sa bili do pŕs. Janko s výrazom, ktorý mu hladil dušu počúval a naznačoval, že predsa to nehovoríme o ňom. Ja čakám – hovoril, už len čakám, neviem kedy to príde. Smädí ma, nalejete mi vodu? Ja ju už nemôžem vypiť, hneď to zo mňa vyjde von, ale ma to predsa trochu osvieži... Tu máš Janko, napi sa. A vám sa ako darí?
My sme spolu Janko. Tak ste spolu, to sa teším – vraví Janko. Tak sa z vás teším.
Janko, neboj sa, všetko zvládneš... Ja už len čakám, už som z toho unavený. Už nech to príde, lebo toto čakanie je hrozné.
Odchádzame z izby, zrazu je život o niečom inom, všetko dovtedy podstatné už nie je skutočne podstatné. Ešte za nami kričí sestra: Viete čo, mohli by ste mu doniesť vodu po holení, už sa mu minula. Keď ho oholíme, aby pekne voňal.
Vodu po holení? myslím si .... Sestry majú očividne tiež svoje priority....
Vojdeme do výťahu, sami dvaja, slzy stekajú po tvárach a celou cestou dolu bez jediného slova, v kŕčovitom objatí. Musíme byť silní ako Janko.....
Zomrel asi o 2 týždne. Ešte sme ho stihli.
