ONA:
Pozerá sa mu do očí, drží ju za ruku a vraví – milujem ťa láska, už nikdy nechcem hľadať žiadneho iného.
ON:
Milujem ťa tak, že si mi bližšia ako moja vlastná koža. Si moja fatálna láska.
Boli spolu dlho, prežili ťažké skúšky, vydržali to, čo by sa iným zdalo nemožné.
ONA:
Niečo sa vo mne zlomilo. Zvládneš ďalšiu ranu? Je v tom iný muž.
ON:
Trápi sa, nechápe to. Bola to láska?
To, čo sa stalo jemu, mohlo sa stať aj jej. Ľudia sú proste niekedy svine. Prečo ale hovoria po tom, čo opustia, že ten druhý mu nemal dávať kľúče od svojho šťastia.... Ako sa to dá? Milovať s pocitom, že to nie je navždy.
ON:
Vravela si, že ma miluješ.
ONA:
Keď vidím ako sa trápiš, tak mám pocit, že Ty si mi asi predsa len dal kľúče od tvojho šťastia.
ON:
A ty si mi ich vtedy nedala? Keď si vravela – milujem ťa- hovorila si to s vedomím, že to nie je navždy? Alebo to vravíš len teraz, lebo už nemiluješ?
Vo chvíli, keď tvrdím MILUJEM ŤA to myslím úprimne a vážne. Môže sa stať, že láska odíde. Môže. Ale v tej chvíli, keď je tu a milujeme sa, prirodzene dávame celého seba tomu druhému a teda si navzájom dávame kľúče od svojho šťastia. Prečo keď jeden opustí a už nemuluje vyčíta tomu druhému, že mu dal kľúče od svojho šťastia? Keď niekoho ľúbite, dáte mu kľúče od svojho šťastia?
