Bývam v obrovskom prenajatom starom byte s veľkou terasou, balkónom a tak. Milujem staré byty, ktoré dýchajú atmosférou. Bývam tam chvíľu, na plno maličkostí si len zvykám. A minule som prišla domov a rovno do kuchyne. Otvorím skrinku kuchynskej linky a keď som zašmátrala rukou, skoro som odpadla od strachu, niečo sa tam pohlo, niečo živé, hnedosivé a šprintlo mi to popred prsty do skrinkovej skrýše. Pomoooooooooc! Myyyyšššš!!!! Aaaaaaaa!!!! - jačala som ako zmyslov zbavená, utekajúc na terasu, kde som sa triasla od strachu a v hlave stále ten istý obraz hnedej malej myši, ktorá je v skrinke v kuchyni. Alebo to bol malý potkan? Preboha! Musím sa okamžite odsťahovať, to mi môj splubývajúci nepovedal!!!! K..a!!!! čo urobím?
Stojím sama na terase, húlim a rozklepanými rukami vytáčam spolubývajúceho. Mám fóbiu z myší a potkanov, nikdy som na základke nepatrila k tým idiotom, ktorí si istý čas nosili vo vrecku bundy do školy malé biele myšky a všetkým ich pretŕčali, že veď to nič nie je.
- V kuchyni je myš, malá, čiže ich bude viac, do kuchyne už nevojdem, to je jasné. Musia prísť deratizéri, aby som tu ešte dnes mohla prespať, ale je večer a ak ich teraz zavolám, tak budem rada, keď prídu o týždeň.
- Potkan, nezvládnem to. Kde je teraz? Určite je vskrinke nejaká diera, ktorou sa prehrýzol ktovie kde. Do vane nevojdem, čiže dnes sprcha nehrozí, čo ak je vkúpeľni? A čo ak je v mojej izbe? Fúúúj! K..a, k.. a!
Spolubývajúci v telefóne nechápe a snaží sa zistiť čo sa vlastne stalo.
- Myš?? Bývam tam už roky a myši tam nikdy neboli. Občas tam vojde cez okno malý kocúrik od susedov.
-KOCÚRIK????? Vravím Ti, že v skrinke!!!! Dnu!!!! A som si istá, že to nebol kocúrik. Je tam potkan alebo myš!
- Vydrž, neboj sa, do polhodiny som doma! Už bežím, neboj sa, neboj!!!
Celú polhodinu som strávila na terase, krvi by sa mi nedorezali.
Prišiel spolubývajúci. Nechápavý výraz v tvári. Za môjho piskotu išiel do kuchyne, ukázala som mu skrinku, pomaly ju otvoril a začal postupne vyberať všetky veci a ukladať ich na stôl. O chvíľu ma volá. Tu je!!!!!! Nie je to myš! Je to jašterička! Asi prišla z terasy, ale čo robí v skrinke?
Jašterička????!!!! - pomaly vchádzam do kuchyne. A ozaj, jašterička, kuká vystrašene a vtom bzik! A už bola v rohu linky, rychlo sme na ňu nahádzali čo bolo po ruke, ale nechceli sme byť vrahmi. Chceli sme ju chytiť a dať von. Nasledujúce dve hodiny sme strávili prehováraním jašteričky, aby sa dala chytiť, aby vošla do plastovej skrýše, ktorú sme jej pripravili, obložiac ju v rohu linky tak, aby neušla.
Po dvoch hodinách nás to prestalo baviť a tak sme sa podujali odkryť celý kuchynský bunker, ktorý sme okolo „JACKA" - (také meno náš nový obyvateľ bytu dostal, tak ich mimochodom tu v Taliansku volajú) nastražili a prikryť ho plastovou nádobou, aby neušiel. Plán bol fain. Trochu sa ale modifikoval - nasledovalo len rýchle odkrytie, milisekunda zaváhania a fuk! Milý Jacko ufrngol rýchlosťou blesku pod práčku v kuchyni.
Môj šikovný spolubývajúci ešte z posledných síl odtiahol práčku, ale bolo viacmenej jasné že jašterička sa nám nepredstaví v plnej svojej kráse.
-No, pozri, tá jašterička je neškodná, nič neurobí, pochybujem, že ju ešte nájdeme... Musíme s ňou žiť.
A tak sme prišli k domácemu zvieratku, ktoré je niekde v byte. Každý deň keď sa vraciame domov, zdravíme aj Jacka nech už je kdekoľvek, pýtame sa ho ako sa má, či nie je hladný a či sa nám nechce ukázať. A keď ku nám prídu detské návštevy, tak stačí povedať tento príbeh, stačí povedať, že jašterička môže stále byť niekde v byte a deti sú na hodiny zamestnané hľadaním. Nakúkajú do každého kútika a fascinovane hľadajú.
Jacko je milý, len nájsť ho v skrinke v kuchyni nebýva vždy až také príjemné.
