Pamätám sa, keď sa ma pýtali na hodnotenie jeho knihy Stepný vlk. Sedela som na kamienkovej pláži pri rieke, na piknik priniesla v termoske kávu, a aj malé keramické šálky, lyžičky, cukor v cukorničke (nebol kockovaný- lebo svet nebýva dokonalý) a francúzske briošky. V hrubom svetri na ktorom prevísala kapuca takmer do polovice chrbta, od vody sa ťahal chlad. Milovanej vody.
Jay Jay Pistolet sa bojí, že sú všetky jeho piesne rovnaké, možno nie dosť dobré- ako všetci (oukej, aspoň tá menej sebavedomá polovica ľudstva) pochybujeme o svojich výtvoroch, dielach, stačí aj každodenných. Spieva o tom, že sa máme pridať k nemu a spievať s ním, že sme slobodní a len na tom záleží, že by ma rád vzal na miesto kde oceán a obloha majú ten istý odtieň modrej. O tom, že som staro- červená, dobre upečený steak, toskánske slnko a jeho jediná. O tom, čo všetci vieme a dostali sme to na tanier v tisícich podaniach- že láska je ťažká a zriedka milosrdná, a ak áno, tak len na chvíľu. Predsa, z jeho úst mi to príde pravdivejšie.
Často si myslím, že nie je nikto, kto by ma pochopil a zrazu na inom konci sveta to niekto pochopil ešte lepšie a stihol zaobaliť do piesne. Preto neprestávam hľadať. Neprestaňte ani vy, naše duše sa nám podobajú viac ako sa nazdávame a viac ako ukazujeme. Je to taká človečina v nás.
Majte krásne dni.
