Nehovoriac o tom, že samotné zaváranie je pre mňa krásne, zaváranie dúl bolo ešte o čosi magickejšie. Musím povedať, že to bolo prvý krát. Určite, istú zaváraciu históriu za sebou už mám, ale duly nie. Tie v mojich končinách nerastú. Dostala som ich darom. O to lepšie. Rozložila som sa v kuchyni pred oknom, cez ktoré na mňa svietilo slnko a hrialo mi pokožku. Duly je potrebné pred samotným krájaním jemne zbaviť vonkajšieho, povedala by som, až páperového obalu. Prechádzala som scitlivenými prstami po tvrdom zelenom vonkajšku, a z pod rúk mi opadávalo to zvláštne páperíčko a voňala, celá dula zrazu zavoňala na jednu sekundu výrazne, až ma tá krásna sladká vôňa udrela do nosa. Zdá sa mi, že takto vonia šťastie. Niečo neisté mi pripomínala, niečo podobné akoby som predtým cítila. Neviem či srdcom alebo nosom. Potom som si ju položila na drevené denko, ostrým nožom a celou silou rozpolila a rozštvrtila, vykrajovala tvrdí jadrovník a na kúsočky nakrájanú som ju hádzala do vody. Odtiaľ umytá putovala do čistých fliaš, zaliala sa cukrovou vodou a tradične putovala do tepla. Takým spôsobom, aby vo fľaške zažila roky, predĺžila o hodne svoj ovocný život a stala sa pre nás ľudí darom. Neodobrala som jej tú možnosť na nesmrteľnosť. A nám na pôžitok.
Ako všetky fľašky stáli v rade a v teple pod dekou, pustila som sa upratovať. Zuzka (kamarátka a spriaznená duša) mi raz rozprávala o tom, ako ju mamka nazvala smetiarom, pretože rada odkladá a uskladňuje všetky drobnosti, ktoré sa premelú jej životom a sú pamiatkou aspoň minimálne hodnou odloženia. Ja som presne taká istá. Výsledkom je, že v mojej izbe je mnoho a mnoho krabíc od topánok, plných najrôznejších ústrižkov, papierikov, obalov, kamienkov, úlomkov pohárov, stužiek, listov, pozvaní, zápiskov atď. atď., ktoré som si najprv nechávala pretože mi niečo pripomínali a dotvárali moju prítomnosť. Neskôr mi ich už jednoducho bolo ľúto vyhodiť, aj keď som nie vždy presne vedela identifikovať odkiaľ drobnosti pochádzajú. Pre praktika je takéto zhromažďovanie tou najnelogickejšou možnou záležitosťou- priznávam, zaberá to mnoho miesta a absolútne svojským spôsobom priťahuje prach a formuje ho do hužvalcov. Ale potom. Vo chvíli ako túto sobotu- našla som tam poklady. Ľúbostný lístok od spolužiaka z piatej triedy. Zapísané vtipné poznámky kamarátov, na ktoré som sa dokonca ešte dokázala rozpamätať, prvé diáre a listy prichádzajúce v priebehu života, dotazník samej sebe o svojich najobľúbenejších veciach z obdobia 15- tich rokov (momentálne vcelku nepochopiteľné). Veľmi som sa musela prekonávať, aby som aspoň tie najnepotrebnejšie vyhodila a urobila si tak priestor v živote. Bolo to také smutno- krásne, sladko- horké, ako vždy keď uvažujeme nad minulosťou a rozmýšľame, či by sme sa tam chceli vrátiť. Ako všetky spomienky.
Zuzanka byť smetiarom má mnoho nevýhod, ale hlavne výhod. Skvelé, že sme. Aj keď si ďaleko, myslievam na naše časy.
Z času na čas je dobré pripomenúť si, ako sme si formovali život. Do toho.
A áno, večer som si ešte bola behať, za pološera a vzduch bol taký chladný, že ma pichal v pľúcach za kľúčnou kosťou.
A áno, ten beh bol nádherný.
Majte krásne dni.
Zdroj obrázka: http://foodstyle.sk/2010/12/26/dule/
