Iný deň...

Pomyslela si, a rýchlo zodvihla. Z druhej strany bolo počuť strašný hluk. Asi nie všetci študenti sa ukladajú tak skoro na spánok... Niekde, ako jej to neskôr veľký brat vysvetlil, proste niekde, kde sú normálni študenti sa o 11 v noci práve začína žiť. Pochopila čo myslel. Ale prečo jej vlasne tak neskoro volá!? Aaale, napadlo ho, že ju príde navštíviť, pozrieť sa, kde študuje, kde býva... Čooo??? Naozaj jej volá ten brat, ktorý ju kedysi ani nepozdravil, a doma sa snažili obchádzať tak, aby sa stretli iba pri nedeľnom obede... Hej, bolo to už dávno, ale nie až tak dávno, aby na to zabudla, ale dosť dávno na to, aby sa ich vzťahy stihli zmeniť... veď sa aj trocha zmenili, samozrejme k lepšiemu, ale žeby až takto? že iba kvoli tomu aby ju navštívil precestuje až 130 Km? Ešte chvíľku sa prekvapene dívala do tmy, a potom s nadšením v hlase vykríkla- Kedy? Veľmi dlho rozmýšľala, ako budú tráviť tú chvíľku spoločného času, kam pôjdu, o čom sa asi budú rozprávať, dlho behala po obchodoch a hľadala sladkosti, ktoré vedela , že má rád... Až sa normálne sama sebe čudovala, ako nenormálne sa teší na túto návštevu. Volal jej, že už je v meste. Dohodli sa, že sa stretnú na námestí... Po chvíľke ho zazrela, hoci bol ešte asi 500m ďaleko, vedela že to je on. Ešte nikdy sa ani jeden z nich neocitol v takejto situácii, a tak namiesto neviem akého privítania, obaja na seba iba vystrúhali nejakú grimasu podobnú úsmevu. Po nekonečnom blúdení mestskými uličkami, pozvaní na čokoládu a čakaním na večne meškajúcu mhd zakotvili na intrákovej izbe... a kecali, iba tak... proste boli spolu. Keď sa blížil čas odchodu jeho autobusu, rozhodla sa že ho pôjde odprevadiť, hoci autobusová stanica je až na opačnom konci mesta. Ešte si zakývali a každý sa vrátil späť do svojho študentského sveta. Bol to pekný deň, úplne iný, ako všetky ostatné doteraz. Ďakujem, braček...