Sledovanie...

Aspoň toto my vždy tvrdila, keď som nadhodila tému o deťoch.Raz...stretla som ju na prechádzke. Bola vonku so svojim mladším bratom. Sledovala som ich z obdaleč. Spolu preskakovali kaluže (no zdalo sa mi, že miestami skáču naschvál do kaluží) a strašne sa pri tom smiali, hoci ona má už 18. A potom som ich videla ako sa zabávajú na štekajúcom psovi, ktorý chcel preskočiť plot, naháňali sa pomedzi stromy v parku, nakoniec sa hojdali na hojdačkách. Tvárila sa, že si nevšíma, ako silno sa hojdá, ale stále jedným okom sledovala, či sa pevne drží, aby nespadol. A po ceste domov natrhali pár jarných kvietkov, ktoré potom malý brat hrdo priniesol mame v zablatených topánkach až do kuchyne.Možno, keby vedela že ju niekto sleduje, správala by sa inak. Možno by ho ťahala za sebou, a dala by ho zjesť tomu psovi :) alebo by vôbec nešla okolo hojdačiek, ale po čo najkratšej ceste by sa vrátila domov a akože s ním bola už na prechádzke, len nech má pokoj. Je zvláštna. Prečo nechce aby niekto vedel, že dokáže mať rada? Chcela by som sa jej na to niekedy spýtať, ale myslím, že ani on a sama by mi na túto otázku nevedela odpovedať...