Slnko sa ešte včera opieralo do okien a ja som mala tichý, nenápadný pocit spokojnosti, lebo som mala nanovo umyté štyri z piatich okien (áno, naposledy boli umyté ešte keď som bola tehotná… ups). A vôbec mi neprekážalo, že 7 minút po vyleštení boli opäť ucapkané od Mišinka. No doktor Iľko nám na ďalšie dni hlási dážď, ochladenie a ja opäť vyťahujem fusak do kočíka..
Ôsma časť Mama Moments je tu.
Už sa ma kamoši pýtali, kedy vyjde ďalšia časť. A ja som rozmýšľala, o čom vlastne písať. Po roku sa veci nejako usadia. Senzácia prvých týždňov sa mení. Z bábätka sa stal malý človek. Toddler. Osobnosť. Osobnosť, ktorá chce chytať mobil, protestuje, keď nedostane hneď to, čo chce, a ochutnáva svet doslova – od stoličky, cez mandarínku, až po papier. Knižky mu tiež chutia viac, než by mali.
A ja ho tak rada pozorujem. Ako rastie. Ako (ne)chápe. Aké vysoké a dlhé tóny dokáže vydávať… okolo 6 ráno najradšej, a vlastne v akúkoľvek hodinu. Vtedy si hovorím, že ja mám v sebe pokoj už asi ako Dalajláma. No v spoločnosti? To je iný level. Tam len úsmevy rozdáva a všetci hovoria: „Vy máte toto dieťa ako dar. Taký dobručký.“ 😊 Aj podľa knihy Psychológia pre milujúcich rodičov by som nášho Mišinka zaradila do kategórie „ľahko vychovávateľné deti“ na základe temperamentu. Lebo veď má pozitívne reakcie na nové podnety, ľudí, veľa úsmevov, predvídateľnosť… a regulovateľné emócie (ak sa tým myslí aj pomoc chrumiek a rožka, lebo tie dokážu zregulovať nášho Mišinka vždy 🙂) Samozrejme sú chvíle, keď si túto kategóriu „ľahko vychovávateľné“ predstavujem diametrálne inak..
Sme vo fáze:
- Už vie vziať slúchadlo a priložiť si ho k uchu, keď poviem „haló, haló“. No teraz dáva k ucho všetko, čo sa podobá na slúchatko či mobil, aj skener z košíka v Tescu :)
- Už vie, že „káva“ znamená malý rituál na kuchynskej linke, kde ho vyložím, on dá kapsulu do nádoby, stlačí gombík a ja mu potom chránim tie malé prstíky, ktoré chce pchať do horúcej kávy.
- A vylezie na štvrtý stupienok piklerovej triangla (taká drevená preliezka na rozvoj motoriky). A tiež je vo fáze, keď nám dáva masáž v obývačke zadarmo a úplne poctivo. Každý kúsok tela postláča, potľapká, potiahne… Sme preňho najlepšia hracia plocha. Akoby mal za sebou kurz ajurvédskych masáží.
Meníme sa aj my.
Po 11,5 mesiaci sme odložili monitor dychu. Kamera? Už na ňu len sadá prach. Aj naše partnerské rozhovory o výchove sú dnes pokojnejšie. Konštruktívnejšie. Inak vo svojom okolí by som len ťažko hľadala mamičku, ktorá by si nemyslela, že partner by mohol viac pomáhať a ani muža, ktorý by si nemyslel, že je ten najlepší otec, že iný by nerobil ani polovicu. Pravda bude asi niekde uprostred :-). A Michal je skvelý, naozaj (a to bez troch bodiek na konci).
A najväčšia zmena? Som chobotnica?
Každým dňom mám silnejší pocit, že nemám len jedno srdce. Chobotnica má tri. Ja mám určite aspoň dve. Jedno bije vo mne. A druhé chodí po byte. Občas spadne. Občas sa zasmeje. Občas ma len tak chytí za nohu, aby vedelo, že som blízko. A keď je s mojím prvým srdcom zle, namiesto defibrilátora stačí, keď počujem „mama – mama“ a už som opäť plne “nahodená”.
